Naše Malé Tajomstvo (Newtmas story)

Rozhovor a rozhodnutie - Newt

Newt

Gabriela sa mi pokúsila zodpovedať všetky otázky aké mi len napadli. No to ako som prežil nie. Nik tu to nechápal no boli radi, že som stále živý. Aj keď neviem prečo. Ukázalo sa, že určite časti zeme erupcia slnka nezničila no ľudia, ktorý v tých častiach žijú vedia o všetkom čo sa stalo. Niektorý pomáhajú CHAUS-u iný pomáhajú Pravej ruke zachraňovať deti z labyrintov. Želal som si aby som mohol pomôcť aj ja. Potreboval som si byť istý, že všetci na ktorých mi záleží sú v bezpečí. Náš rozhovor prerušila akási pani. Prišla s dvoma podnosmi plnými jedla a usmiala sa na nás.
„Viem, že chceš všetkému rozumieť čím skôr Newt. Ver mi ak Ti hovorím, že Gabriela a všetci čo sme tu Ti s tým pomôžeme. No obaja potrebujete jesť ak chcete niekomu pomôcť," povedala keď nám podávala podnosy.

Po obede šla Gabriela zaniesť podnosy tam kde patrili. Usúdil som, že niekde na blízku bola kuchyňa. Ešte mi nedovolili opustiť izbu pretože som sa ešte úplne nezotavil. Zrejme vedia, že hneď v momente keď budem môcť odísť, pobežím hľadať ostatných aby som im pomohol. No sám ani neviem koľko dní ubehlo od toho osudného dňa. Musím sa na to spýtať keď budem mať možnosť.

Gabriela sa vrátila a sadla si na stoličku pri mojej posteli tak ako vždy.
„Gabriela, koľko dní ubehlo od chvíle čo ste ma našli?" musel som to vedieť čím skôr.
„Našli sme ťa včera ráno Newt. Hneď po tom čo sa to stalo," odpovedala no nepozerala sa na mňa. Nedokázala ani vysloviť dôvod prečo som bol v stave v akom som bol. Ale ani sa jej nečudujem, nie je to práve veselá vec.
„Takže ubehol len jeden deň?" opýtal som sa neveriac tomu čo som počul. Pozrela sa mi do očí a prikývla. V očiach mala slzy a vyzerala, že sa o chvíľu rozplače.
„A čo čipy a vaše spomienky?" pýtal som sa ďalej. Na tvári sa jej zjavil jemný úsmev ale slzy v očiach nezmizli.
„Aj mi sme mali čipy. A naše spomienky boli dávno stratené. No po čase sme našli spôsob ako sa čipov zbaviť a získať spomienky späť. Je o mnoho menej bolestivý ako ten čo používa CHAUS," povedala a po líci jej stiekla jedna slza.
„Čo všetko si pamätáš?" pýtal som sa ďalej.
„Všetko," povedala jednoducho a nadýchla sa aby mohla pokračovať.
„Život pred labyrintmi, rodinu, priateľov, stredisko CHAUS-u kam ma vzali, labyrint v ktorom ma zavreli. Prosto všetko a ver mi, že niektoré veci by som radšej nevedela," povedala a tento raz už plakala.
„Takže aj ty si bola súčasťou jedného z tých prekliatych labyrintov?" nechcel som aby to vyznelo ako otázka no znelo to tak. Len prikývla a pozrela sa na zem. Chytil som ju za ruku, pritiahol ju bližšie k sebe a tým ju prinútil aby si sadla ku mne na posteľ. Objal som ju okolo pliec a nechal ju nech sa vyplače. Obaja sme potrebovali priateľa a ja ju v tom nehodlám nechať samu. Požiadal som ju o odpovede, ona mi ich dala aj keď ju to dohnalo k slzám. To posledné čo môžem pre ňu spraviť je byť tu pre ňu keď ma potrebuje.

Zatiaľ čo mi Gabriela plakala v náručí a ja som ju upokojoval mi v hlave vírili myšlienky.
„Nechám ich aby mi vrátili spomienky? Chcem si na všetko spomenúť? Na svoju rodinu? Mamu, otca či súrodencov?" premýšľal som. Áno chcem aj keby to malo bolieť, chcem si spomenúť. Rozhodol som sa!

Tak a je tu nová kapitola. Ak sa mi to podarí zajtra pridám ďalšiu. Ako dopadne rozhodnutie, ktoré Newt spravil?

L❤️