Naše Malé Tajomstvo (Newtmas story)

Cesta sa začala - Thomas

Thomas

Vyzeralo to, že našim plánom bolo sa čo najskôr dostať k hlavnej základni CHAUS-u. Už niekoľko hodím sme kráčali po púšti. Samozrejme z menšími prestávkami kvôli slnku. Aj napriek tomu, že sme boli v Denveri a tu bola po väčšine zima niektoré jeho časti aj tak pripomínali púšť. Myslel som si, že sa teraz budeme pohybovať rýchlejšie no vyzerá to, že akýkoľvek iný spôsob prepravy by na nás upútal nežiaducu pozornosť. Nemohli sme totiž tušiť kde by sa mohli ukrývať špehovia CHAUS-u. Kráčali sme po tichu bez jediného slova. Tí ktorý nevedeli čo sa stalo sa to z nás pokúšali dostať no bolo to márne. Všetci čo vedeli ako skutočne Newt dopadol nemali silu to povedať ostatným. A ja už vôbec nie. Ako by som aj mohol? Nedokázal by som sa im pozrieť do očí a povedať tie strašne slová. Aj keď si myslím, že na to už dávno prišli. Vedeli totiž, že ak by bol Newt v poriadku určite by nás našiel. Nebol totiž jeden z tých čo by nechali priateľov v štichu. A to vedeli aj tí čo ho poznali len krátko.

Počas celej cesty som na sebe cítil niečí pohľad. Za mnou boli už len Sonya, Herriet a Aris. Niečo mi vravelo, že viem kto z nich sa na mňa pozerá. Bola to Sonya. Ešte na začiatku našej cesty stála vedľa Minha spolu s Herriet a Arisom. No po našej poslednej prestávke sa presunuli úplne dozadu. Stále nechápem jej reakciu v noci no rozhodol som sa jej na to nepýtať. Teda aspoň zatiaľ nie. Neviem či som pripravený počuť jej odpoveď.

V diaľke bolo počuť zvuk auta smerujúceho našim smerom. Rýchlo sme sa schovali pod zrúcaniny, za budovy či prevrátené autá aby nás šofér nevidel. Prešla okolo nás veľká čierna dodávka s nápisom CHAUS po bokoch.
„Musíme byť blízko," počul som Brendu povedať potichu no dostatočne nahlas aby ju všetci počuli.

„Je čas odplaty," pomyslel som si.

Tak a je tu ďalšia kapitola ľudkovia. Snáď sa bude páčiť aj keď je trocha kratšia ako predošlé.

L❤️