Naše Malé Tajomstvo (Newtmas story)

Ako je to možné? - Newt

Newt

„Tam je! Ponáhľajte sa!" počul som niekoho kričať z diaľky.
No neboli to hlasy mojich priateľov. Nerozumel som tomu. Ako je možné, že ešte stále vnímam čo sa okolo mňa deje? Hlava ma bolela a akýkoľvek druh rozmýšľania bol namáhavý. Možno si len myslím, že niekoho počujem a v skutočnosti umieram. Pomalšie ako som si myslel ale predsa. Zrazu som cítil ako zem podo mnou mizne. Už nič nepočujem ani necítim.

„Rýchlo nemáme veľa času! Strácame ho!" to boli posledné slová, ktoré som počul kým sa svet zmenil na tmu. Pomaly otváram oči. Viečka mám ťažké no nakoniec sa mi to predsa len podarí. Ležím na posteli ale nie som v nemocnici. Cítim ako sa zem podo mnou trasie.

„Zrejme ma niekam prevážajú," pomyslím si.
Moment ako je možné, že žijem! Veď som mal byť mŕtvy! Čo sa to deje? Začínam panikáriť ničomu nerozumiem. V diaľke počujem kroky a tak pre istotu zavriem oči a tvárim sa že spím.

„Našťastie je v poriadku. Neviem ako je možné, že vírus bol vďaka tej streľbe zničený a že dokázal tak dlho vydržať pri vedomí. No som rada, že to tak je. Je veľa ľudí, ktorým by chýbal," povedalo nejaké dievča.
„Nie je zvláštne, že sa ešte stále neprebral?" opýtal sa toho dievčaťa nijaký muž.
„Vzhľadom k tomu čím si prešiel ani nie. Musí nabrať silu," odpovedalo mu to dievča. Zrazu som cítil ako sa prikrývka, ktorou som bol prekrytý nadvihla a niekto ju vydvihol vyššie k mojej brade. Na tvári som zacítil ruku tej dievčiny. Odhrnula mi vlasy z čela a očí a zašepkala:
„Všetko bude dobré, neboj sa."
Potom som už len počul ako sa za nimi zavreli dvere. Nechcel som znova zaspať no bol som príliš vyčerpaný. To dievča má pravdu musím nabrať silu aby som mohol nájsť Thomasa a chalanov.

Zobudil som sa na svetlo prenikajúce cez okná.
„Zrejme som prespal celú noc," pomyslel som si.
Bol som v nejakej izbe ale nevyzeralo to ako nemocničná izba či niečo tomu podobné.

„Dobré ráno, hrdina," ozvalo sa napravo odo mňa.
Ten hlas som poznal. Patril tomu dievčaťu zo včera. Pomaly som otočil hlavu a pozrel sa na ňu. Mala dlhé vlasy, rovnakej farby ako ja, zelené oči, bola asi o hlavu a pol nižšia ako ja, mohla byť tak o rok staršia ale viac nie. Oblečené mala modré džínsy, biele krátke tričko a na ňom mala prehodenú čiernu koženú bundu, na nohách mala obyčajne tenisky. Keď sa nám stretli pohľady jemne sa usmiala a podišla bližšie.

„Hrdina?" opýtal som sa keď si prisunula stoličku ku mne a sadla si.
„Áno, hrdina. Newt, prešiel si si toho dosť. Si jedným z tých, ktorý bojovali a stále bojujú aby porazili CHAUS. Porazil si vírus. Tento list by mohol pokračovať donekonečna ale väčšinu vecí si aj tak nebudeš pamätať. Takže sa prosím ťa netvár tak prekvapene, keď ťa tak nazvem," povedala. Nemohol som uveriť tomu čo počujem.

„Ako sa voláš?" opýtal som sa jej. Viem je to hlúpe ale potreboval som si utriediť myšlienky.
„Gabriela," odpovedala jednoducho.
„Tak mi teda povedz Gabriela, ako mám pomôcť mojim priateľom a byť hrdina ak som tu?" opýtal som sa jej trochu nahnevane.
„Viem, že si nahnevaný a chceš im pomôcť. Ver mi ak by sa to dalo pustila by som ťa a šla im pomôcť s tebou ale teraz to nie je najlepšie. Najskôr sa musíš zotaviť," povedala a naznačila mi aby som si znova ľahol.
„Ako je toto všetko možné? Ako to že žijem? Kde to som? Ako je to možné?" pýtal som sa jednu otázku za druhou a pritom som cítil ako mi pomaly po lícach stekajú slzy. Gabriela sa na mňa pozrela so smutným výrazom v očiach a pohladila ma po ruke.
„Sľubujem, že ti všetky otázky zodpoviem jednu po druhej. No najskôr sa musíš upokojiť. Dobre?" povedala a pozrela sa na mňa. Len som prikývol a čakal kým sa aspoň trochu upokojím.

Tak tu je druhá kapitola. Ospravedlňujem sa za preklepy v tej predošlej ale už som ich opravila. Skôr ako sa vydesíte ubezpečujem Vás, že medzi Newtom a Gabrielou nič nie je. Maximálne budú len najlepší priatelia to je všetko.

love_reading_4ever  mrzí ma, že ťa minulá kapitola rozplakala snáď Ti to táto vynahradí.

L❤️