Rosemary

4.

Zostal som úplne šokovaný. Nečakal som, že mi v jej posledných slovách vyzná lásku, ale v kútiku duše som v to skutočne dúfal. Možno som len zostal sklamaný, že sa so mnou pred jej odchodom ani nerozlúčila, ale chcel som, aby to neskončilo takto zle. A naozaj som nechápal jej posledné slová. Nechápal som, čo myslela tou vetou. Už mi ani nedávala zmysel, keď som si ju v hlave povedal už milióntykrát.

,,Nie je to tak."

Potreboval som vysvetlenie a možno, že som ho nikdy nemal chcieť. Sám som si nebol istý, kedy na to prídem, ale vedel som, že som to povedal ihneď. Bolo mi skutočne jedno, aké následky to bude mať, keď na to prídem. Možno budem naštvaný, možno rád a možno budem cítiť len prázdnotu, ako ju cítim práve v tejto chvíli. Alebo presnejšie povedané, ako ju cítim bez Rosemary.

Obviňujem ju zo všetkého, čo sa udialo, pretože keď sa dala na také niečo, mohla myslieť na to, ako ma to raní, akým spôsobom ma to zabije. Mohla myslieť na to, ako trpím, ako beznádejne ju milujem. V jej prítomnosti bolo všetko ostatné stratené. Bola moja voľba. Bola moja láska. Môj vesmír. A to bolo jediné, na čom záležalo. Záležalo len na nás. Na našich životoch. Záležalo mi na nej. Záležalo mi na tom, ako sa cíti a myslel som, že jej záleží na tom, ako sa cítim ja. Ako bije moje srdce v jej blízkosti, ako veľmi ma vzrušuje jej vôňa. Čo so mnou robí jej telo. Čo vôbec so mnou robí ona celá.

Vedela to. Všetko to vedela. A vravela mi, že mi verí. Klamala mi?

,,Jayden?" započul som z vonka hlas. Hneď ako som sa spamätal, priradil som si ho k Elien.

,,Môžeš vôjsť," prehovoril som a rýchlo som zaklapol notebook. Len tak tak som si stihol utrieť slzy stekajúce po mojej tvári, keď sa v tom otvorili dvere a v nich stála moja spolubývajúca.

Jej ústa sa otvorili a človek by čakal, že na mňa spustí spŕšku slov, ale miesto toho ich naspäť zavrela a premerala si ma pohľadom.

,,Všetko v poriadku?" starostlivo sa pozrela do mojich očí a ja som len rýchlo prikývol a vzal som do ruky svoj mobil. Nemal som odvahu čeliť jej otázkam.

,,Neverím ti," povedala a pristúpila bližšie k môjmu stolu. Cítil som, ako mojím telom prúdi hnev a skutočne som si ho nechcel znova vybiť na nej. Nemôže za to.

,,Ja viem," mykol som s nezáujmom plecami a postavil som sa zo stoličky.

Otočil som sa smerom k oknu, ktoré zdobilo takmer celú stenu miestnosti, za ktorou sa schovávala terasa, na ktorú som otvoril dvere.

,,Povedz mi to," prehovorila tvrdo, ale ani jej tón ma neprinútil rozprávať. Nechcel som.

Z hlboka som sa nadýchol a vytiahol som z vrecka na svojej mikine krabičku od cigariet, ktorú som skutočne vyťahoval len málokedy, ale vedel som, že dávku nikotínu práve teraz dosť potrebujem. Zapálil som si rakovinu v mojich ústach a nechal som ju zožierať celé moje telo, zatiaľ čo som nevychovane ignoroval Elien. Chcel som byť sám a dúfal som, že to čo najskôr pochopí.

Musel som rozmýšľať. Musel som na to mať prázdnu hlavu a vedel som, že nebude tak ľahké vymyslieť plán, ale dúfal som, že to príde čo najskôr. Bol som nervózny. Bol som v tom stratený a dokonale som nechápal, čo sa okolo mňa deje.

Započul som, ako Elien nahnevane zabuchla dvere a spokojne som si oddýchol, pretože som bol konečne sám. Sám so sebou.

Neviem, ako dlho som tam stál, ako dlho som hypnotizoval bod predo mnou, ale každučký moment ma nútil premýšľať.
Až kým to neprišlo. Vymyslel som dokonalý plán na útok. Zdalo sa mi, že to nemá žiaden háčik a dúfal som, že tam ani žiaden nenájdem. Bol som rozhodnutý ísť do toho hneď, preto som sa konečne pohol z miesta a vyrazil som za svojimi ľuďmi. Vedel som, že by pre mňa urobili čokoľvek a práve to som potreboval.

Mal som v hlave kopu problémov, kopu dôvodov a veľa strachu, ale nebol som tomu oddaný. Malé hlúposti pre mňa neznamenali koniec sveta. Rozhodol som sa im postaviť. Všetkým.

Presne som vedel, komu volať. Presne som vedel, čo povedať, ale bál som sa to uskutočniť. Stále tam bola šanca, že sa mi to nepodarí a práve preto ma to nabúdalo viac. Vzal som preto do ruky svoj telefón a vytočil to známe číslo.

,,Potrebujem päťdesiat mužov.