Only Once

4⃣

Cesta autom do práce bola neskutočne dlhá. A ešte keď som si uvedomil, že tá snobská reštaurácia bude zase preplnená na prasknutie, a tým pádom sa na moju hudbu budú klásť čoraz väčšie nároky, frustrovane som sa nadýchol a potom zase vydýchol.

Zaradil som tretí rýchlostný stupeň a potom som si tou rukou prešiel cez rozstrapatené vlasy, ktoré som si musel ešte pred vstupom do reštaurácie trochu uhladiť a skrotiť ich.

Mal som svoju prácu rád. To áno, no neznášal som na nej práve tieto parády. Obleky a kravaty sa mi odvtedy, čo som tam pracoval neskutočne znechutili. Vlasy som musel tiež nosiť upravené. Pretože podľa slov môjho bohatého šéfa by som vyzeral veľmi arogantne, keby som ich nechal len tak rozlietané na všetky strany.

Občas som svoju prácu naozaj neznášal. Alebo to bolo tou spoločnosťou? Prial som si to. Pretože som nechcel, aby sa mi zhnusila aj klasická hudba a klavír. Moja láska k tejto hudbe bola však neprekonateľná. Aspoň som si to doposiaľ myslel.

Zastal som na križovatke. Predo mnou, na semafore sa totiž týčila výstražná červená farba v krúžku.

Nato sa interiérom auta rozľahla Bachova sonáta. Moje prsty takmer okamžite našli gombík na zvýšenie hlasu, na prístrojovej doske. Táto sonáta bola moja najobľúbenejšia. V každej situácii som si ju vypočul veľmi rád. Páčil sa mi na nej každý jeden tón.

Prvý raz, čo som ju počul, zimomriavky pokryli celé moje telo a v podbrušku som pocítil zvláštny pocit. Taký, aký ešte nikdy. A tie pocity ma neopúšťali ani teraz. Miloval som ich. A preto sa mi tak páčilo aj to dievča zo sna. A to som ju nemusel ani vidieť. Tajne, vo vnútri som túžil po tom, spoznať ju. No stával som sa ňou posadnutý. A to som ani nevedel, či je skutočná. Niečo mi ale vravelo, že je. A ja som túžil cítiť takéto pocity navždy. A neprestajne. Jedine v jej spoločnosti.