Only Once

1⃣1⃣

Na tvári jej pohrával jemný úsmev a ja som bol presvedčený, že toto je len ďalšia časť môjho nesplneného sna.

Nato hudbu z klavíra vystriedalo len trpké ticho popreplietané len tichými hlasmi návštevníkov kaviarne. Nemohol som zase riskovať prebdenú noc a bez ďalšieho zbytočného premýšľania som sa postavil. Bol som rozhodnutý namieriť si to rovno ku jej stolu. V mojej činnosti ma však prerušil pán, ktorý mi po pár krokoch zahatil cestu. „Pán Price?" opýtal sa chrapľavým hlasom postarší pán v obleku priamo predo mnou.

Nadvihol som obočie. „Áno... to som ja.."

Znenazdajky vystrčil svoju dlaň. Pomaly som tú svoju vložil do tej jeho a on mi prsty slabo stisol. Jeho stisk bol tak neistý, že som sa nazdával, že mi práve podáva ruku nejaká ženská.

„Martin Adams. Riaditeľ New York Music Report," predniesol pán celkom pokojne.

Mne chvíľu ale trvalo, kým mi došlo, že tento pán Adams je riaditeľ najväčšieho nahrávacieho štúdia v Amerike.

Pery sa mi od seba oddelili a oči rozšírili. Nevnímal som nič, len jeho prenikavý pohľad a ústa vykrivené do pravej strany v spokojnom, sebavedomom poloúsmeve.

„Ehm..." konečne som zaklapol ústa, ale aj tak som sa nezmohol ani na jedno chabé slovo.

„Počas mojej pravidelnej návštevy – čo znamená mimochodom len druhý týždeň – tejto úžasnej kaviarne s perfektnou atmosférou som si všimol, že túto atmosféru vytvárate vlastne vy. Vaša hudba je úžasná a radi by sme s vami spolupracovali," zarecitoval celkom neurčitý monológ.

„Och... ja neviem, čo na to povedať. Asi len to, že hudba nie je moja. Spočiatku som hral len podľa nôt, ale teraz je mi to už vlastne jedno. Hrám podľa seba a podľa toho, čo si pamätám od Mozarta, či Beethovena. Táto práca ma robí šťastným a napĺňa ma..." povedal som popravde.

Pán z náprsného vrecka saka zrazu vytiahol papierik, ktorý mi vtisol do ruky.

„Toto je moja vizitka. Rozhodnite sa. Do týždňa čakám vašu odpoveď v podobe telefonátu. Dovtedy zložte a nahrajte vlastné vystúpenie. Snáď si nemyslíte, že vás odmeníme menšou čiastkou, ako v tomto podniku. Sme prestížna spoločnosť a určite vám ponúkneme vyšší plat, ako tuto. Čaká vás aj sláva a mnoho vystúpení... Ste dobrý. Máte obrovský potenciál. A to nehovorím len tak. Vynašiel som mnoho talentov, ale zase aj mnohí pohoreli. Sláva ich zničila, no pevne verím, že toto nebude váš prípad."

Naozaj ma zaskočil týmto prepadom. Nečakal som to a tak som len naprázdno preglgol a jemne prikývol. Medzi prstami som stále zvieral malú vizitku a celkom som zabudol na dievča, ktoré ešte prednedávnom sedelo za najbližším stolom.

„Majte sa. A dúfam, že sa ešte uvidíme," pozdravil sa pán Adams a potom len tak odišiel. Ja som sa už nevedel však sústrediť na nič. Očami som kĺzal po miestnosti od jedného stolu, k tomu ďalšiemu, ale dievča už tu nebolo. Pri srdci ma pichla riadna dávka smútku a bolesti...