Definícia Violet J. Davisovej

tri

Zdola sa ozval akýsi neidentifikovateľný zvuk.

Pokúšal som sa rozpamätať si, čo sa mi snívalo. Mal som pocit, že to bolo niečo dôležité, no hneď ako som si spomenul na niektoré útržky sna, zmizli mi pred očami tak rýchlo, že som sa im nestihol pozrieť do tváre. Nech som za nimi načahoval ruky akokoľvek, poslepiačky ich nasledoval do tmy, nedosiahol som na ne.

Zvuk, ktorý má zobudil, sa ozval po druhý raz. Stále bol síce tlmený hučaním v ušiach, ktoré znelo akoby mi v hlave pochodovali vojaci v ťažkých čižmách, no už nebolo pochýb. Trieštenie skla.

Zmätene som sa obzrel okolo seba, hustú tmu pretínali občasné lúče slabého svetla, ktoré prenikalo cez záclony. Zo smeru, ktorým by mali byť dvere, sa ozval krik, nasledovalo ďalšie rozbíjanie.

"Dobré ráno," ozvalo sa z druhej strany izby. Môj mladší brat sa zjavne zobudil tiež.

"Čo to dopekla robia?" zaboryl som tvár do vankúša a snažil sa spomenúť si na svoj sen. Niečo som v ňom nedokončil.

"To, čo vždy," hlas desaťročného chlapca by nemal byť naplnený rezignáciou a odporom. Za všetko môžem ja.

Hlasy zdola sa zlievali do jedného nezrozumiteľného hluku a odrážali sa od stien nášho bytu, akoby to bol operný spev a nie ďalšia nezmyselná hádka. Sklo. Predstavoval som si, ako je celá obývačka pokrytá črepinami.

"Kedy sa už jednoducho rozvedú?"

"Adam!" okríkol som ho.

"Čo? Páči sa ti ten krásny zvuk?" nočné ticho znovu preťal výkrik, "Toto vedie maximálne k tomu, že ráno nemáme do čoho nalievať vodu."

Pokrútil som hlavou, no v tme ma nemohol vidieť. Nemohol som dopustiť aby sa rozdelili. Mohol by som za to ja. Tak ako môžem za Hanu. Všetko je to moja vina. Sebec.

Adam sa už neozval, len som počul ako sa pretočil na druhú stranu a pomaly zaspával pri piesni, na ktorú si už stihol zvyknúť.

Vedel som, že tak skoro nezaspím, a to nebolo dobre. Keď nespím, tak rozmýšľam a rozmýšľanie sa stalo bolestivým. Kým som neupadol do bezsenného spánku, pred očami som mal Hanine vlasy farby sena a pach dezinfikovanej nemocničnej miestnosti.

O dva dni neskôr z tej noci neostalo nič. Bola rovnaká ako všetky ostatné a zanikla vo víre dôležitejších myšlienok.

Sedeli sme s Mung a Holgerom v kaviarni a čakali na Violet, ktorá sa k nám mala každú chvíľu pridať. Podnik sa volal Baker Street a bol plný fanúšikov Sherlocka Holmesa. Našli sa tu ľudia všetkého veku s čiapkami na hlave alebo (čo sa týkalo najmä fanúšikov nového seriálu, ktorých tu v poslednej dobe bolo vidieť viac, ako milovníkov klasiky) kabátmi s vyvratenými goliermi a šálmi. A to aj teraz v lete, majiteľ musel kúpiť tri ventilátory, ktoré ticho hučali z rohov miestnosti. Ako jedny z mála ľudí sme boli oblečení normálne. Ale aj napriek tomu všetkému tu bolo útulne, pohodlné kreslá, tichá hudba a tematické plagáty na stenách dodávali tomuto miestu oddychovú atmosféru.

Holger miešal šľahačku a horúcu čokoládu, začo mu Mung vynadala, že si mení delikatesu na akúsi bledohnedú brečku a usrkla si z tej svojej, dávajúc pozor, aby šľahačka a čokoláda ostali na svojich vrstvách. Iba som nad ňou pokrútil hlavou a chystal sa skúsiť, či moja čierna káva konečne vychladla, keď sa z druhej strany ozval zvonček.

Všetci sme sa s nádejou otočili smerom k dverám. Na koberci zaklopali letné sandále a postava v limetkovozelených šatách, ktorá v miestnosti plnej čiernych kabátov a tričiek akoby svietila, sa pohla smerom k nášmu stolu. Mung jej zakývala.