Definícia Violet J. Davisovej

štyri

Ležal som na posteli, ale mysľou som bol niekde úplne inde.

Predstavoval som si jej izbu. Bledo hnedé steny, drevené parkety ktoré vŕzgali pri každom kroku, veľká posteľ v rohu s dekami namiesto paplónov nad ktorou visela obrovská nástenka. Pamätal som si každý detail, každú poličku, no tentoraz bola izba prázdna. Vo veľkej knižnici neležali abecedne zoradené knihy, stôl, ktorý sa predtým prehýbal pod slovníkmi, encyklopédiami a papiermi, zíval prázdnotou a na nástenke nebola pripnutá maľba prístavu.

V jej izbe som bol len raz, presne pred piatimi mesiacmi, len na malú chvíľu. Pamätám si, ako som trieskal na dvere jej domu a otvorila mi jej matka. O ničom nevedela, práve varila večeru pre svoju dcéru, ktorá nemala v pláne sa vrátiť. Prehnal som sa okolo nej, kričal som Hanine meno na všetky strany a keď som v izbe nič nenašiel, bežal som ďalej.

Odvtedy som sa neodvážil vkročiť do jej domu druhý raz. Neviem, čo by jej matka povedala. Viem, že sa rozprávala s mojou mamou. Nikdy mi nepovedala o čom vlastne, no ani som to nikdy zistiť nechcel. Cítil som sa vinný. Pretože som vinný aj bol.

Predstavoval som si všetko v hlave, snažil sa zrekonštruovať spomienky na Hanu.

Predstavil som si, ako kráčam k jej nástenke, počul som vržďanie dlážky. Pripol som na ňu fotografiu. Neviem odkiaľ som ju zobral, keďže Hana sa nikdy nefotila, ale bola na nej.

"Čo to robíš?" musel som si jej otázku zopakovať pár krát, a až keď znela ako ona, obzrel som sa za seba a stála tam. Predstaviť si jej hlas v hlave je neskutočne zložité, ale predstaviť si ju povedať niečo, čo nikdy nepovedala bolo ešte ťažšie.

Inokedy som mal problém pohnúť s jej postavou, ale teraz tu bola, prechádzala sa po parketách. Jej oči mali farbu Antarktických ľadovcov z dokumentárnych filmov. Vyzerala živšie, ako kedykoľvek predtým.

"Čo to robíš?" zopakovala svoju otázku, "Vincent?"

"Predstavujem si ťa. Očividne," nevedel som, či rozprávam nahlas alebo len v hlave, ale bolo mi to ukradnuté.

"Očividne," zopakovala po mne a slabo sa usmiala. Vždy som jej hovoril, že sa jej nehodí červený rúž. Potom sa vždy zatvárila urazene, ale dala si ho aj ďalší deň. Nie som si istý, či som naň mal nejaký skutočný názor, "Vieš, že to som tým nemyslela."

"Halucinácia," ignoroval som jej poznámku a prešiel okolo nej, jej slamené vlasy ma pošteklili na líci, akoby boli skutočné, "ilúzia, preľud, výtvor, výplod fantázie, vidina, sen, zdanie, videnie. Vnímanie nereálnych objektov zväčša spôsobené poruchou mysle, alebo vplyvom drôg..." otočil som sa na ňu, a pozrel sa hlboko do jej neexistujúcich očí. Usmial som sa späť, "ty však nie si halucinácia, ale spomienka."

Hana niekedy rozprávala rovnako. Milovala definície a synonymá, mala najširšiu slovnú zásobu o akej som kedy počul. Často som sa prichytil ako to po nej opakujem.

"Prečo si to robíš? Prečo si to zhoršuješ?" v jej hlase som nezachytil stopu zvyčajných výčitiek. Môj úsmev sa prehĺbil. Nie je to ona, "Prečo si robíš zle?"

"Lebo si to zaslúžim."

"Prečo?"

"Lebo si to zaslúžim!" vykríkol som na ňu z plného hrdla. Neotriasla sa, necúvla, len sa na mňa ďalej pozerala ako nemá fotografia.

Obraz sa rozplynul. Hana zmizla ako prvá, drevené parkety splývali do jedného celku a nasledovali ju do prázdna, z tvarov, farieb a tieňov sa mi zatočila hlava.

Ostal som sám.

-

Pozoroval som Mung a Holgera ako sa držia za ruky.