Definícia Violet J. Davisovej

dva

Prvýkrát za šestnásť rokov svojej existencie nám Mung konečne rozumne poradila, no nikto ju nepočúval.

O pár minút nato sme sedeli aj s Violet (ktorá sa zatiaľ prezliekla do spoločensky prijateľného oblečenia) v akejsi chatke.

Lúka bola väčšia ako sa zdalo. Cestou sme Violet objasnili, čo robíme v noci pod mostom. Ponúkla sa, že Holgerovi operie spacák, ten však namietol, že ak si má vybrať medzi smradom pálenky a Kanálu, tak ho radšej nechá pod mostom. Povedali sme jej niečo málo o sebe a ona nám na oplátku prezradila, že má prostredné meno, a to rovno chlapčenské: Jasper. Smiali sme sa, akoby sme sa poznali večnosť. Rozmýšľal som, čím to je.

Zvyšok cesty prebiehal v tichu prerušovanom Holgerovím nadávaním na žihľavu, ktorá tu bujne rástla a bol problém sa cez ňu dostať. Dosahovala výšku aj jeden a pol metra, Violet nad ňou len ledva držala hlavu, no aj tak v nej pôsobila menej stratene ako my. Na lúke boli vyšlapané cestičky. Cítil som sa, ako kedysi s bratom v kukuričnom bludisku, stratený, no s vedomím, že mám pri sebe niekoho, kto ma odtiaľ dostane. Napriek tomu sme pred cieľom zastali so širokou paletou citosloviec na perách. Holger, ktorý si obliekol šortky, na tom bol najhoršie. Violet sa akoby zázrakom vôbec nepopŕhlila a s úsmevom nám ukazovala chatu. Jej úsmevy, ďalšia záhada.

Museli sme na chvíľu zastať a uistiť sa, či sa nám to nesníva.

"Do tohto ma nedostanete," hlesol Holger a ponaprával si ruksak na chrbte.

"Čo sa ti nepáči na mojej chatičke?"

Chatička bola v podstate väčšia rozheganá dreváreň so strechou z vlnitého plechu. Tráva okolo nej bola udupaná a tvorila akúsi záhradu. Na dverách bolo kostrbato vyryté Chata Chatička a obtiahnuté fialovou fixkou. Steny, z  ktorých sa odlupovala tmavohnedá farba, boli obsypané miliónmi nálepiek, tie staré boli vyblednuté odlupávali sa im rohy. Za tých pár sekúnd som si stihol všimnúť propagačné slogany Greenpeace-u, ryby s metalickým odleskom, pár protikorupčných plagátov a kopu nálepiek z jabĺk. Viac som nestihol, lebo Violet nás cez dvere, pred ktorými sa vynímala reklamná rohožka, nastrkala dnu.

Nachvíľu som zastal na prahu a snažil sa zvyknúť si na tmu. Svetlo prúdilo do miestnosti len cez malé okno. V každom lúči tancoval prach a miestnosť voňala drevom a farbami.

Búda, ako som ju nazval, bola definíciou neporiadku. V miestnosti sa nachádzalo kreslo, priestorovo nenáročná kuchynská linka, stôl a skriňa, všetko naskládané na sebe. Z plechového stropu vysela spolu so žiarovkou kopa fliaš na motúzoch, vianočných svetielok a akýchsi pomaľovaných sklenených tabuliek, o ktorých neskôr Violet rozprávala ako o vianočných ozdobách svojej starej mamy. To však nebolo všetko, stôl a linka sa prehýbali pod množstvom sošiek, kameňov, misiek a vonných sviečok, zbadal som tam aj pár hračiek z kinderka. Nevedel som, kam sa pozrieť skôr. Jednoducho povedané, celá miestnosť bola veľký chaos.

"Prosím, povedz mi, že tu nebývaš," ohromene som si sadol na jednu zo stoličiek pri stole. Prútené operadlo zaškrípalo do ticha.

Holger obsadil ďalšiu, zatiaľ čo Mung sa prechádzala po miestnosti a skúmala každý kút. Musela sa cítiť ako v nebi.

Violet sa zasmiala:"To nie. Občas sem chodím premýšľať nad šálkou... Áno čaj, hneď to bude."

Violet z nejakého dôvodu cítila povinnosť nám robiť slúžku, no pre tento krát sme ju nechali. Od rána som nič nepil a nejedol a uvedomil som si to až teraz. Presunula sa pár metrov napravo, kde bola kuchyňa, do kanvice preliala vodu z nejakého kýbla a zapla ju. Dúfal som, že to nebola voda z Kanála.