Hranica reality

1.

Osud je zvláštna vec. Je to sila, ktorá ma minulé leto donútila pobozkať Daniela. A rovnako je to sila, ktorá ma toto leto prinútila rozísť sa s ním.
Áno, áno, som najimpulzívnejšie dievča na svete. Bolo ráno dvadsiateho júla a ja som sa rozhodla, že ma už nebaví neperspektívny vzťah. Kamarátky nado mnou krútili hlavami. Je pravda, že Daniel nebol pekný, ničím výnimočný, ale na druhej strane ma v živote nepodviedol, vlastne sa na nikoho iného ani nepozrel, a svoju nekonečnú lásku mi preukazoval každý deň. A to ma nudilo. Romantické kecy, večere, stereotyp. Žiadne dobrodružstvo. Milujem neplánované výlety, nebezpečenstvo a adrenalín, ktoré mi ani raz neposkytol.

Svelohnedé vlasy siahajúce kúsok pod kľúčne kosti som si natočila.Na plné pery som si naniesla svoj hnedý rúž a modrosivé oči obtiahla linkou. Nemám vo zvyku maľovať sa. Považujem to za stratu času. Ale k mojej povahe nepochybne patril aj rozchod s gráciou. Prísť, povedať že je koniec a odpochodovať so zdvihnutou hlavou. Naivná Laura. Keď autobus zastal na stanici v Poprade, osem kilometrov vzdialenej od mestečka Svit, v ktorom bývam, ale nič tam nie je, takže viac žijem v Poprade, stlačilo mi žalúdok. Naozaj to chcem urobiť?

Daniel ma čakal tam, kde vždy. Ruky mal zastrčené vo vreckách a vlasy farby slamy mu odstávali na všetky strany. Áno, chcem. Rozčuľoval ma jeho priblblý výraz. To, ako sa hrbil. V jeho postoji nebol náznak sebavedomia. Nech som sa ho snažila akokoľvek vyprovokovať, vždy to len ticho znášal, nikdy sa mi nepostavil na odpor. Niekto by povedal, že to je dokonalý chlap, čo viac by som mohla chcieť. Ja však potrebujem iskru, ktorá rozpúta môj oheň. Daniel bol skôr niečo ako hasiaci prístroj.

Vstala som zo sedadla a napravila si šaty. Vysoké opätky mi otláčali chodidlá. Daniel mal približne stosedemdesiat centimetrov, takže bol iba o tri centi vyšší ako ja. S opätkami som na neho pozerala zhora ako socha Ježiša na Rio. Cítil sa trápne. Musel sa cítiť trápne, keď ma videl, ako sa k nemu blížim s bradou zdvihnutou k nebesiam. A zrazu mi ho prišlo ľúto. Toľko spomienok. Niečo sme spolu predsa zažili a ja som to nechcela ukončiť. Srdce mi zvierala bolesť a mozog kalkuloval prehodnotenie môjho náhleho rozhodnutia.

,,Ahoj Lau," usmial sa na mňa, kútik pier sa mu zdvihol v dôverne známom uhle.

Neodhodlala som sa ani len odzdraviť. Len som sa kyslo uškrnula.

,,Potrebujem s tebou niečo prebrať," pokračoval, jeho tvár však potemnela.

,,Tu však nie je veľmi vhodné miesto... Nepôjdeme do parku pri železničnej stanici?" spýtal sa ostýchavo.

Prikývla som. Aj keď nenávidím park pri železničnej. Musím tadiaľ prejsť každé ráno keď sa ponáhľam do satanovho hniezda, ľudovo nazývaného gymnázium. Vkuse tam sedia buď bezdomovci, alebo trápne zamilované páriky. Och, vy sa tu bozkávate, to je ale rozkošné. Nevadí vám, že tu pred polhodinou ten bradatý smradľavý chlap vykonával potrebu? Skrátka, park nebol nič pre mňa, ale poskytoval ako také súkromie, takže na preberanie vecí typu - je to veľmi nepríjemný rozhovor ktorý nemôže prebehnúť na verejnosti, ale ani u mňa doma by to nebolo vhodné - bol ideálny.
Daniel sa posadil, nie, skôr by som to opísala tak, že sa hodil na jednu z lavičiek, a ukázal na miesto vedľa seba.

Zdvorilo som pokrútila hlavou, aj keď v mysli som mala skôr vetu ,Ty si vážne myslíš že si sadnem niekde, kde malo minimálne 20 ľudí sex (vo dvojici nie všetci naraz) a v noci slúži ako spálňa pre ľudí bez domova? Tak to si na omyle,'

Daniel sa zhlboka nadýchol a spustil: ,,Laura, zdá sa mi, že náš vzťah zovšednel. Navyše, sme spolu už takmer rok a vieš, desí ma, že by som mal stráviť mladosť len s jednou osobou. Nebude lepšie, keď budeme len kamoši?"