Hranica reality

3.

Nedýchala som. Môj mozog zamrzol. Vnímala som len tieň postavy. Najhoršie na tom bolo, že som spala zásadne pri otvorenom okne. Delila nás iba tenká biela záclona. Bolo len otázkou času, kedy to zistí. Tieň bol robustný, bolo jasné, že to bol chlap. Hlavou mi vírilo minimálne tisíc myšlienok. Boli to záblesky toho, ako to asi mohlo skončiť. Znásilní ma? Okradne? Zabije? Začala som neskutočne ľutovať, že som nemala izbu s rodičmi. Oco by ho možno spacifikoval. Sama som však proti cudziemu chlapovi nemala šancu. A čo ak bol ozbrojený?

Pohol sa smerom k otvoreným dverám. Prikrývku som si vytiahla až k očiam. Chcela som kričať, avšak moje hlasivky odmietali pracovať, a tak zo mňa vychádzalo len tlmené syčanie. Oči sa mi rozšírili a tlačili sa mi do nich horúce slzy. Naozaj sú toto posledné sekundy môjho života? Rozmýšľala som nad tým, že keby sa so mnou ten debil Daniel nerozišiel, mohla by som byť v bezpečí domova.  Ale keby bolo keby....

Postava odchýlila dvere tak, aby sa cez ne vošla. Celá som sa nekontrolovateľne roztriasla. Zažal svetlo.

Bol oblečený celý v čiernom, splýval s temnou nocou, v izbe zladenej do biela však vynikal. Mal až príliš hrubú mikinu a zošúchané rifle. Na chrbte mal vak, zjavne plný. Hneď som začala rozmýšľať, aké strašné predmety v ňom asi môžu byť. Teraz som už videla, že nie je starý. Mal na to príliš mlado vyzerajúcu postavu. Postavu, ktorá mi prišla neskutočne známa. Ako keby som ju už nedávno niekde videla. Držanie tela bolo vážne povedomé. A potom som si všimla jedinú bielu časť jeho oblečenia. Podrážku jeho tenisiek. Tie som okamžite spoznala. Videla som ich, keď som zo zeme pri pingpongovom stole zbierala knihu. Moja domnienka sa potvrdila, keď si oboma rukami sňal kapucňu, predtým stiahnutú hlboko do čela. Bol to Andrej.

Nevedela som, čo si mám myslieť. Na jednej strane mi naozaj odľahlo. Ale na druhej strane som ho vôbec nepoznala. Čo ak bol sériový vrah alebo násilník? Rozprávala som sa s ním spolu asi dvadsať minút, a to nie je dosť na to, aby som mu mohla veriť.  A fakt, že sa zjavil uprostred noci v mojej izbe, mojej dôvere moc nepridával. A tak som sa stále len triasla a čumela na neho ako na zjavenie Ježiša Krista.

,,Ehm.. Prepáč že som ťa vydesil," mal mierne posmešný tón hlasu.

Takže jemu je to vtipné? On by sa nezľakol, keby mu hlboko v noci niekto vliezol do izby. Stále som nerozumela ako, keďže steny budovy boli úplne hladké. Neodpovedala som, len som ďalej vypliešťala oči a modlila sa, aby to bol iba ďalší zo série zlých snov.

,,Nemáš sa čoho báť, naozaj. Prísahám, že som neprišiel s nečistým úmyslom," ruky zdvihol porazenecky nad hlavu.

,,Načo si teda prišiel?" konečne som sa odvážila vyhrabať spod periny.

Postavila som sa, aby som vyzerala  väčšia, vzhľadom na jeho výšku mi to však veľmi nepomohlo.

,,Môžem ti to vysvetliť po ceste?" vyzeral ako nevinné šteňa zlatého retrievera.

,,Po ceste kam?" toto naozaj nemohlo byť reálne.

,,To pochopíš, až keď to uvidíš. Keby som ti to začal vysvetľovať tu a teraz, pošleš ma do blázinca," rozpačito sa zasmial.

,,Ja nikam nejdem," zatla som sa.

Štipka rozumu mi predsa len ostala.

,,Myslel som si, že si spontánnejšia," kriticky nadvihol obočie a posadil sa na kraj postele, takže mi konečne doprial pocit, že som vyššia.

,,Nie som úplná krava, aby som v noci išla von s cudzím človekom, ktorý sa mi, stále netuším ako, dostal na balkón," moje sebavedomie rástlo spolu s pocitom, že Andrej mi siaha len po krk.