Hranica reality

2.

   Ďalší deň v zapadákove bol predo mnou a ja som nevedela, čo so životom. Rozhodla som sa pre prechádzku po penzióne. S tým som predsa nemohla nič pokaziť, či? Omyl. V mojom genetickom kóde sú iba dve informácie: tá prvá je, že som ženského pohlavia a tá druhá, že kam sa pohnem, tam sa niečo pokazí.
  
   Kráčala som s nosom zaboreným v knihe a ignorovala všetko a všetkých. Okolie si istotne myslelo svoje. Bláznivé dievča, ktoré číta pri chôdzi. Hlavne, že keď niekto kráča a ťuká do smartfónu, je to úplne v pohode. Prečo by som ja nemohla čítať? Veď v tom nie je žiaden rozdiel. Sústredenosť je zaujatá úplne rovnako.  A aj keby som mala smartfón, rozplesla by som sa na pingpongovom stole. Na zemi by neležala kniha, ale mobil, ktorý by mal dokonca možno aj puknutý displej. A do očí by sa mi pozeral presne ten istý chalan.

  ,,Si v pohode, knihomolka?" spýtal sa  a bolo vidno, že premáhať záchvat smiechu ho stálo všetku námahu.

   Sedela som v divnej polohe pod pingpongovým stolom a masírovala svoje narazené bedrové kosti. Stál nado mnou ako socha slobody, v ruke zvieral raketu na stolný tenis. Jeho spoluhráč sa nenamáhal so zadržiavaním rehotu, takmer sa dusil na zemi pár metrov odo mňa. Super. Od tej chvíle bolo jasné, že si zo mňa bude celý penzión až do odchodu robiť srandu.

   Neznámy, ktorý mimochodom ešte stále držal iba náznak úškrnu, mi ponúkol ruku. Prijala som. S ľahkosťou ma vytiahol na nohy. Bodaj by nie. Mal minimálne meter osemdesiatpäť a štíhlu postavu. V čiernom tielku mu pekne vynikali svaly, rozhodne dostatočne vypracované. Nie príliš, nevyzeral ako typická skriňa z posilky.  Tak akurát, aby dokázal zdvihnúť dievča, ale aj zmlátiť jej iného nápadníka. Mal peknú tvár, na brade aj na lícach  jamky. Sánku mal ostrú, nos primerane veľký. Neposlušné vlnité vlasy mal takmer čierne, keď som sa však lepšie zadívala, všimla som si, že sú tmavohnedé. Rovnaké, ako ebenové drevo. Vyzeral ako mužská Snehulienka. Až na to, že mal dosť opálenú pokožku a oči sivé ako búrkové mračná. To ma na ňom upútalo najviac. V živote som nevidela niekoho, kto by mal čisto sivé oči. A tu ho máme, stál predo mnou a pozeral na mňa ako na neschopnú chuderu.

   Nebol krásny. Nie taký, aby mohol byť model v dámskom časopise. Ale dosť pekný na to, aby Teri povedala, že by si s ním zašukala. A vlastne dosť pekný na to, aby som to povedala aj ja a aj každá baba ktorú stretne. Lenže ja som zo svojej pozície dievčaťa týždeň po rozchode, zbierajúceho knihu zo zeme nemala právo viesť takéto úvahy. Bolo by vhodnejšie, keby som odpovedala na jeho otázku a on ju nemusel zopakovať. Neskoro.

,,Ehm.. Si tu?" zamával mi rukou pred očami akurát, keď som dokončila presný výpočet jeho vzhľadu.

,,Hej, hej, jasné... Prepáč.. Čo si sa pýtal?" talent na trápne situácie sa znovu preukazoval.

,,Či si v pohode a ako sa voláš," odhalil rad rovných bielych zubov.

Okej, beriem späť, bol vhodný aj do dámskeho časopisu.

,,Všetko v poriadku. A volám sa Laura. Ty si?"

,,Andrej," trápne zoznamovanie máme za sebou. 

Problém bol pokračovanie v rozhovore. Nastala minúta blbého ticha, pričom on čumel na stenu a ja na neho.

,,Ehm.. Takže.. Rada čítaš keď chodíš?" ha!

Vyprodukoval trápnejšiu vetu ako ja!

,,Robím to vždy. A toto sa mi ešte nestalo," silene som sa zasmiala  a všimla si, že jeho spoluhráč kamsi odchádza, dokonca bez rozlúčky.

,,Nejdeš za kamošom?" spýtala som sa a ukázala za seba.

Možno, že sa ten kretén pošťal od rehotu a potreboval sa ísť prezliecť.