Hranica reality

4.

Pred očami mi blikali tisícky svetielok. Blúznila som. Videla som seba vo víre života. Od malička až do prítomnosti. Takto teda vyzerá smrť? Mihá sa a svieti, krúti sa v nekonečnom tornáde farieb? Vlastne to nebolo až také zlé. Cítila som sa ako vo sne. Mala som síce miernu závrať, moja myseľ však ostala otvorená.

A zrazu ma zo všetkého vytrhla štipľavá bolesť na líci. Snažila som sa zachytiť lana spomenienok, zahrabať sa späť do náruče smrti a klesať až k počiatku môjho bytia, ktorý mal byť zároveň aj jeho koncom. Bolesť však vyhrávala. Ťahala ma hore neznesiteľnou rýchlosťou a to už môj citlivý žalúdok nevydržal.

Prudko som sa posadila, hlavu som naklonila nabok a pozrvracala som sa. Nebola som mŕtva, teraz som si tým bola už úplne istá. Pachuť v mojich ústach bola priveľmi reálna na to, aby som bola na druhom svete. Kde som však, do riti, bola?

Hmla pred mojimi očami sa začala pomaličky rozplývať. Musela som si znovu ľahnúť, hlava sa mi krútila dookola ako na najbláznivejšom kolotoči. Nado mnou stáli štyria mnísi. Počkať, začala som vidieť znovu máličko ostrejšie. Neboli to žiadni cirkevní predstavitelia, ale normálni chalani. Jedného z nich som dokonca spoznala.

A vtedy mi svitlo. Vlna strachu prečistila môj mozog aj oči. Vyskočila som na rovné nohy s takou ľahkosťou, až ma to samú prekvapilo. Vtedy som sa však zapotácala a takmer spadla dozadu. Veľké ruky ma však chytili skôr, ako som si stihla tresnúť hlavu o drevený rám postele. Len tak mimochodom, dosť zvláštnej. Vyzerala ako lôžko v stredovekej poľnej nemocnici. Rám tvorili hrubé konáre, pozväzované špagátmi. Na nich bol jednoduchý matrac, páperový vankúš a perina. Na to, ako posteľ vyzerala, bola prekvapivo mäkká. Mňa však absolútne nelákala. Chcela som sa len dostať von. Bežať čo najďalej. Zavolať pomoc. Všimla som si, že medzičasom svitlo. Rodičia ma už určite hľadajú. Začala som si uvedomovať, že aj prístrešie, z ktorého som sa pokúšala ujsť, bolo ako z rozprávky. Konáre pozliepané s trávou a listami tvorili strechu, steny boli drevené, miesto dvier bol len obdĺžnikový otvor. Okná boli v prednej časti pri dverách, takisto len otvory, nevyplnené sklennými tabuľami. Celá chatka mala tvar vojenského stanu.

Moje telo znovu ochablo, zistila som, že nemám silu na útek a jediná možnosť bola poddať sa. Nechala som Andreja, nech ma vyloží späť na posteľ. Tušila som, čo so mnou bude. Budú ma mlátiť, znásilňovať, možno za mňa budú žiadať nehorázne výkupné. Dúfala som, že nás polícia čo najskôr nájde. Kým nebude neskoro. Ktovie, s akými psychopatmi som mala tú česť. Súdiac podľa jedného z nich, bola ich diagnóza veľmi vážna.

,,Nemáš sa čoho báť," sadol si na kraj postele.

Nemala som silu rozprávať. Iba som prikývla.

,,Dal som ti trochu veľa rozílie. Nikdy som nebol dobrý v miešaní bylín na spanie. Mohlo to vyvolať mierne halucinácie," tváril sa, že mu to bolo naozaj ľúto.

Nemohla som mu to zožrať. Lebo žiadna bylina s názvom rozília neexistuje. Dal mi nejaké silné drogy pre správnych psychopatov, možno chcel, aby som sa stala niekým, ako bol on.

,,Lau... Pravdepodobne mi nebudeš veriť. Je to normálne. Každý z nás bol v podobnom stave, keď sem prvýkrát prišiel. Musím ti však povedať, prečo si tu. Potom ti dokážem, že to, čo hovorím je pravdivé," pokračoval a ja som počítala sekundy do príchodu polície.

Dúfala som, že si naši už všimli, že som sa stratila.

,,Zabiješ ma?" znela som neuveriteľne slabo.

,,Nie. Ja určite nie," usmial sa, snažil sa tváriť upokojujúco.

,,Tak teda tvoji kamoši?" pozrela som sa smerom k chalanom, ktorí stále len ticho stáli a kapucne mali stiahnuté tak hlboko do čela, že som im videla len úzke pery.  Navlas rovnaký tvar pier.