„Ahoj bratček!” pozdravil som Patrika a sadol si na gauč vedľa neho.
„Ani sa mi neodzdravíš?” nevnímal. Svoju pozornosť venoval niečomu inému. Načiahol som sa po vec v jeho dlaniach.
„Hej! Vráť mi to! Je to pre mňa veľmi cenné!” zakričal. Skočil po mne. Doslova.
„Hou, Hou, Hou. Chcem si to len pozrieť.” pozrel som sa na predmet tentokrát v mojich rukách.
Bola to fotka. Fotka našich už niekoľko mesiacov nezvestných rodičov. Pozrel som sa na Patrika. Mal rubínovo červené oči. Neviem z akého dôvodu, no aj mne sa už zahmlievalo pred očami a za nedlho som ich mal rubínové aj ja. Objal som ho celou silou.
„Neboj. Oni prídu. Oni sa vrátia..... My,... My to zvládneme.... Len si,..... Len si proste musíme veriť.” slzy sa mi drali von, a ja som to už dlhšie nevydržal. Rozplakal som sa.
„Neboj.... Všetko,... Všetko bude OK...” pre zmenu ma utešoval naspäť Paťo. Viem, že sme ako baby, sa tu len tak rozplačem, ale máme na to svoje dôvody.
Pred niekoľkými mesiacmi, sa naši rozhodli, že by sme išli niekde na dovolenku. Malo to byť pre nás prekvapenie, lebo sme na dovolenke neboli zhruba 4 roky, kvôli nedostatku peňazí.
Rodičia išli zajednať let do Los Angels. Nevedeli sme kam šli, povedali, že sa o pár hodín vrátia, že si musia len niečo vybaviť. Nás to moc netrápilo a každý si robil svoje.
Rodičia neboli doma ani keď som prišiel domov, a to bolo už asi 11 hodín večer. Nevedel som, či si zo mňa robia len srandu aby ma potrestali, alebo sa ešte vážne nevrátili. Prešli dva dni a rodičia stále neprichádzali.
Brat to už nevydržal, a na tretí deň ráno zavolal fízlom. Hneď sa pustili do pátrania, no nikde ich nenašli.
Už je to 7 mesiacov, čo som ich nevidel. Moc nám chýbajú a my s tým nedokážeme nič spraviť.
„Nicolas! Haloooo! Počúvaš má braček?” Paťo so mnou triasol, ako keby išlo o život.
„No? Čo? Prepáč. Myslel som na.... Veď ty vieš koho.” smutne som odpovedal a venoval všetku pozornosť bratovi.
„Vravel som, že je čas ísť do školy.” jasné. Ešte vždy chodíme do školy. Ach, tá mučiareň.
V škole nie som moc obľúbený. Nikto sa so mnou ani nebaví, ak nemusí. Za to môj brat je nie len miláčik všetkých dievčat a boss všetkých chalanov, ale miluje ho aj celý učiteľský zbor.
Niekedy to aj naštve. Nepočuť nič iné, ako „Mal by si sa viac snažiť. Prečo nemôžeš byť ako Tvoj brat?” už mi to fakt lezie na nervy.
Vzal som si zo skrine bundu, obul biele Vans-ky, cez jedno rameno prehodil školskú tašku. Počkal som brata, a spolu sme vyšli smerom ku škole. Po ceste sme stretli Lenu.
Lenka je naša kamarátka a veľmi dobrá susedka. Býva len o dva domy ďalej. Rozprávala nám svoje príbehy o jej dokonalom víkende. Teda, skoro dokonalom.
„...a potom ma išiel pobozkať, no zrazu sa tam objavila tá sprostá Klaudia a celé to pokazila..... Nooo, a čo ste cez víkend robili vy?” spýtala sa z posledných síl. Toľko rozprávala, až nevládala chodiť.
„Čakali sme, či sa nám náhodou niekto neozve, že sa našli naši rodičia živý a v poriadku.... No? Nestalo sa tak.” povedal Paťo a sklonil hlavu.
„Ahoj! Ahoj! Ahoj! Mám pre Vás najnovšie správy. Utekala som zo školy kde som to zistila priamo za vami..... Uff. Počkajte nech sa vydýcham.” pribehla ku nám Sára. Je niečo ako taká baba, ktorá musí vedieť o všetkom, čo sa deje okolo nej.
„Fajn, už som v pohode.” vystrela sa a pozerala na nás hodnú chvíľu.
„Už začneš?” spýtala sa Lenka.
„Jaaaj! Som bola teda v škole a tam sa učitelia rozprávali, že ku nám dnes príde nejaké nové dievča. Príde do triedy kde je Nicolas a bude sedieť pri Adamovi..... Viac toho nemám.” rýchlo na nás vybafla s touto správou.
„Takže môžem získať novú kamarátku do klubu. Super..... Paťko môže získať novú fanúšičku a Nicolas sa môže konečne s niekým skamarátiť.” povedala Lenka a skákala po nás pohľadom.
„Ako vďaka?” zasmial som sa a pozrel sa na Lenku pohľadom, ktorý každému dáva najavo, aby sa odomňa držali čo najďalej. Pristúpil som o krok ku nej a ona automaticky cúvla. Za ňou stál plot, no ona o Tom zrejme nevedela a pomaly cúvala ďalej, v nádeji že má táto nálada prejde.
Nečakala že tam je plot a krásne do neho vrazila chrbtom. Ja som ju oň ešte viac pritlačil hruďou. Ona sa tam začala chcieť, akoby mala epileptický záchvat.
Začal som sa smiať.
Zobral som ju do objatia. Bolo cítiť, že je trochu zmetená. Len som sa uchechtol a pokračoval v ceste do školy.
Dnes to bude ešte zábava.
*Na úvod len taká kratšia časť. A však, načo to tak rozpisovať? 100% to aj tak nebude nikto čítať😄.
Takžeeeee, bude to napínavejšie. Ak to niekto číta,
má sa na čo tešiť😄😈.
💗Emmka💗
