Pre pocit istoty, som si vzal jej strelnú zbraň a dal ju do zadného vrecka nohavíc.
"Len pre istotu." povedal som, no predsa len s odstupom.
"Samozrejme." povedala posmešne a buchla do mňa ramenom. Pousmiala sa.
Prechádzali sme cez les. Zdalo sa mi, že sme sa asi stratili, no nenechal som sa vyviesť z miery a pokračoval ďalej.
"Hej. Počuj, ja,,.. chcela by som, aby si si o mne po..tomto "menšom" incidente, nemyslel o mne niečo hrozné... Ja len, po tom, ako som vyšla na učiteľku aaaa potom všetkom s tým Sebastiánom, ja..nechcem, aby som Ťa..stratila. Naozaj som si Ťa za ten krátky čas obľúbila..A, nemohli by sme byť normálny......k-kamará-ť-ti?" spýtala sa naozaj, či by sme sa nemohli stať kamarátmi?! Vážne?! Konečne by som mal kamarátku?!
"Prosím! Že si zo mňa nestrielaš?!" vykríkol som na ňu, chytil som ju za plecia a jemne s ňou triasol. Bolo to naozaj zábavné.
"Fajn-fajn-fajn-fajn! Už so mnou netras! Veď mi zachvíľu vytrasieš rozum z hlavy!" zasmiala sa a ja som sa len nad jej reakciuo musel pousmiať a pokrútiť hlavou.
"Naozaj...by si sa so mnou chcela..ehmm...kama-rá-tiť?" povedal som s nádejou v hlase. Čakal som síce, že si zo mňa bude uťahovať, aký som naivný, no bola iná. Ona o to naozaj stála.
Pokrútila hlavou na znak súhlasu. Ja som sa neudržal a objal som ju. Trochu som ju zdvihol do výšky, keďže som bol od nej o pár centimetrov vyšší a zatočil som s ňou vo vzduchu.
Bol som naozaj rád, že som si našiel naozajstnú kamarátku. Aj keď by som bol radšej, keby bola viac než len to.
Chcel som, aby mi patrila. Aby to bolo moje dievča, na ktoré by som bol hrdý a bol by som za ňu rád, že ju mám. Miloval by som ju viac ako svoj život a kľudne by som ho za ňu aj položil.
"Pusti ju! Okamžite ju nechaj na pokoji! Ona je moja!" započul som ako na mňa niekto kričal. Bol to...Sebastián?! Ako...čo sa...jakto, že.... WHAT'S?!
"Vážne si si myslela, že by si ma mohla len tak zabiť?! Vážne si si myslela, že by som Ťa niekomu prenechal?! Vážne si si myslel, že by ste boli kamaráti?! Veď mu povedz pravdu. Hovor! Čo si s ním mala na pláne?! Povedz mu to! Ja čakám!" zhučal najprv na Missy, potom na mňa a vrátil sa naspäť k Missy.
Vôbec som nechápal o čo mu ide. O čom to melie? Prečo by sme nemali byť kamaráti? Prečo by mala byť JEHO?!
"Missy, o čo tu ide?" pozrel som sa na ňu s otáznikmi v očiach. V tých jej, sa leskol žiaľ, smútok, strach a nenávisť zároveň. Ničomu tu vôbec nerozumiem.
"No, Nico..ja len, najprv, sme sa.. no..stavili, že ak sa ti zapáčim, tak.. no, mám Ťa zabiť. Ale ja som to neprijala! Potom som si Ťa obľúbila a chcela sa s tebou spriateliť." snažila sa to nejako zachrániť, no už som jej nedokázal veriť.
"Ale samozrejme to všetko hrala, že, princeznička moja, a potom, aby toho nebolo málo, ešte ti chcela zlomiť srdce a "zabiť" to tvojou smrťou." tak toto je už vážne rana pod pás. Toto už úplne zakopali pod zem.
"Missy, prečo? Prečo si ma chcela takto zradiť?! A ja že budeme priateľmi. Naozaj som sa v tebe zmýlil. Už chápem, prečo Ťa tvoj otec učil bojovať. Už to konečne chápem." otočil som sa so slzami v očiach a pobral sa preč.
"Nicolas počkaj! Ja som to neprijala! Ja som už nechcela zabíjať! Ja som chcela byť normálna, a dúfala som, že to pochopíš a pomôžeš mi!" snažila sa ma zastaviť. Nechcel som, aby jej to len tak prešlo. Chcel som jej naozaj tvrdo oplatiť.
"Ale ty nikdy nebudeš normálna! Už to je nepodstatné. Daj mi pokoj. Nechcem sa o tebe, s tebou, pri tebe, alebo niekde s tebou v mojej prítomnosti baviť. Nepoviem, že Ťa nechcem vidieť. To by som neodpustil ani sebe. Nechápem, ako som mohol byť taký slepý." obaja sme mali v očiach slzy.
Prešiel som cez les a konečne našiel cestu von. Prechádzal som po uliciach rušnej Nitry. Bola už poriadna kosa, tak som si to namieril rovno domov, aj keď to nebolo Boh vie čo. Bol som v centre mesta a bývam až na konci Nitry.
Pekne som sa prešiel po okolí Nitry a rozmýšľal, či má zmysel vôbec pokračovať v štúdiu na tejto škole, keď tam aj tak budem to nemenované dievča stretávať denno-denne a určite sa mi bude vnucovať, aby mi mohla vysvetliť niečo, na čo niet žiadneho riešenia.
Po príchode domov som si zobral zo skrine čisté trenky a presunul sa do kúpeľne. Osprchoval som sa, prešiel k umývadlu. Zo skrinky nad umývadlom som vzal žiletku a gél na holenie. Oholil som sa a prezeral si ostré čepele žiletky.
"Nebolo by zlé, vyskúšať niečo nové." vzal som žiletku pevne do ruky a prešiel si po žilách na druhej ruke.
Iba pár nepatrných škrabancov. To bolo nič. Nechal som to všetko tak. Krvavú žiletku som len tak pohodil na umývadlo a pobral sa do spálne.
"Chcem ti to dovysvetlovať. Prosím, nechaj ma. Aspoň ma vypočuj." v spálni ma čakalo nemilé prekvapenie.
"Čo tu chceš!" kašľať na to, že je to dievča. Som nemilosrdný ku každému, kto je v mojej prítomnosti nevýtaný. A toto je dokonca aj v mojom byte.
"Chcem ti všetko vysvetliť." povedala s veľmi kľudným hlasom, akoby sa vôbec nič neudialo.
"Choď preč. Nemám na teba vážne náladu!" zavrčal som na ňu a schmatol ju za ruku.
Pevne som ju chytil, zaryl nechty do jej ruky. Sikla bolesťou, no ja som to neriešil. Otvoril som dvere a doslova ju vyšmaril von. No a čo, že je to baba.
"A už sa tu neukazuj!" zakričal som som na celé schodisko a zabuchol dvere. Nebudem tu trpieť nezvaných hostí.
Emmka💞
