Vošiel som do školy. Nikto mi nevenoval pohľad, každý sa venoval svojmu.
Prechádzal som okolo dievčenskej šatne, v ktorej bolo počuť hlasný smiech. Možno až rehot.
Bože! Vlastne hej! Prvá, telesná. Aaa 2 minúty do začiatku vyučovania. Rýchlim krokom som prešiel okolo riaditeľke, ktorá sa v sekunde otvorila a vyšla z nej riaditeľka. Už som bol dosť ďaleko, keď na mňa zrazu zakričala. Prišiel so ku nej a s nechápavým výrazom v tvári sa na ňu pozrel.
"Dám ti jednu úlohu. A to Ťa aj ospravedlní z ostatných hodín, keďže už prvú nestíhaš. Čo máte prvú?" spýtala sa riaditeľka a zavrela dvere, z ktorých vyšla.
"Telesná!" odpovedal som pohotovo.
"Výborne, takže o nič neprídeš. Určite ti už stihla Sára niečo o dnešnom dni povedať. Budete mať novú žiačku, a keďže som Ťa tu takto zastihla, tak ju prevedieš po škole a poukazuješ jej všetky učebne. Bohužiaľ, niektoré hodiny spolu nemáte, takže sa pohybuj vždy pri nej, aby sa tu nestratila." dala my pokyny a otvorila dvere od riaditeľne.
Z dvier vyšlo vyššie dievča v sprievode asi jej otca.
Mala hnedé kratšie vlasy po lopatky, čokoládové chladné oči plné smútku a pery vykrojené do srdiečka. Nad tenkým obočím mala znamienko. Bola zvláštna. Jej prítomnosť vo mne vyvolala zmiešané pocity.
Jej otec ju nechtene nechal so mnou a pobral sa preč. Riaditeľka sa usmiala a vošla do riaditeľne.
"A-ahoj. S-som Ni-Nic-Nicol-l-la-s. Ehm. Nicolas." prečo som koktal? Vysvetlenie je jednoduché.
Nie som zvyknutý, na niečiu spoločnosť. Kamarátov nemám. Iba Lenku, možno Sáru a Patrika, ktorý je aj tak môj brat.
Bol som trochu nesvoj, no premohol som to..
"Môžem ti to tu poukazovať?"
"Ty nemôžeš! Ty musíš, inak som tu stratená.." zasmiala sa a zapichal do mňa svoje chladné čokolády. Vážne?
"Takúto odpoveď som nečakal, ale dobre.... A prezradíš mi aj to svoje meno, neznáma kráska?" čo to? Nevedel som ako, no povedal som jej "kráska". Vážne nechápem, kde sa vo mne nahromadilo toľko odvahy.
"Za takúto frázu, by som ti mala vraziť facku, ako ma to učil môj otec, ale to by som asi spravila veľkú chybu.." chvíľku sa odmlčala. Nevedela, ako má pokračovať, tak som ju iba stiahol za ruku do najbližšej učebne.
"Prečo sme tu?" zmätene sa spýtala. Nevenoval som jej veľkú pozornosť.
Posadil som ju do poslednej lavice a bez slova odišiel z učebne.
O chvíľu som sa vrátil aj s Lenkou.
"Ahoj. Vítam Ťa na našej škole. Ja som Lenka. Nicolasa už poznáš, takže toto by sme preskočili.." do učebne vošiel Paťo." A samozrejme, ešte jeden člen,,...toto je Paťo. Nicolas a Paťo sú bratia, možno na nich nájdeš aj spoločné znaky.... Ale to je teraz nepodstatné. Chceli by sme Ťa pozvať do našej skupiny. Teda, ja mám založený dievčenský klub, Paťo má svoju vlastnú fanpage dievčat z celej školy aaa Nicolas by si mal konečne nájsť kamarátku. Nechcem Ťa hneď teraz zaťažovať, takže si to môžeš premyslieť. Máš času koľko chceš. Potom sa ozvi." konečne sa skončil Lenin 10 hodinový príhovor k neznámej kráske.
"Faajn? Veľa info na mňa momentálne. Ale fajn. Do Paťovej fanpage sa moc nehrniem, nie je až tak neodolateľný, rada prídem do Tvojho klubu." usmiala sa a odhalila dvojrad bielych zubov.
Ona bola proste bezchybná na každom centimentri jej osoby. Normálne jej tlieskať, že sa konečne našiel človek, ktorý je bezchybný.
"Aaa, Tvoje meno?" Neisto som sa spýtal. Pozrela na mňa a gestom znázornila negatívnu odpoveď. Takže pani tajnostkárka. Tak fajn.
