Dopadla na mňa strašná únava. Neľutoval som, že som Missy len tak vyhodil. Teda, nebolo to len tak, ale tá drzosť, sa tu po tom všetkom objaviť?!
Mením názor. Ona nie je pre mňa.
Sadol som si na posteľ a premýšľal, či už vážne neprestúpim na inú školu. Zajtra bude ďaľší deň, v ktorom ju budem musieť znášať.
To je asi to najväčšie utrpenie. Snažíte sa osobu, ktorú nechcete stretávať ignorovať, no máte ju ako spolužiačku v škole, na ktorú budete chodiť ešte nejakú dobu.
Už to chápem. Znenávidel som ju. Nemám ju rád. Vtedy, keď zabila Sebastiána, som si povedal:
Ona veciam chápe tak ako ja. Patríme k sebe. Milujem ju. Možno aj ona myslí na to isté, čo ja teraz. Možno má aj ona miluje. Možno raz budeme svoji. Možno budeme jeden druhému pomáhať v ďaľších vraždách, lebo toto nie je prvýkrát, čo som mal chuť niekoho zabiť.
No teraz už na nič z toho nechcem myslieť. Nie. Budem ju ignorovať. Ja keď si niečo vsuniem do hlavy, už s tým nespravím nič ani ja. Nedokážem.
++++++++++++++++++++++++++++++++
Druhý deň= Škola
Vchádzal som do šatní. Nikoho som nevnímal. Nevšímal som si či už ľudí alebo veci naokolo mňa. Včera som nevedel zaspať a tam som sa šiel trošku prejsť.
No skončil som v bare. Aj keď som tam prepil 200€, tak ma stále žere Missy, a nie peniaze, ktorými som mal zaplatiť nájomné.
Ale kašlem na všetko.
Bundu som zavesil na vešiak a pobral sa do triedy. Tak ako vždy si ma nikto nevšímal. Sadol som si do lavice a ticho čakal na začiatok hodiny, hľadiac na moje ruky položené na stole.
Do triedy vošla osoba a všetci jej venovali nenávistný pohľad. Bola to Missy. Všetci sa dozvedeli o tej vražde. Všetci vedia, že to ona zabila Sebastiána. A všetci ju za to nenávidia. Ale vlastne sa jej aj samozrejme boja.
Prišla ku mojej lavici a sadla si. Nechcel som mať pri sebe jej osobu.
"Nico?" zašepkala. A to doslova. Nebolo jej veľmi rozumieť, ale svoje meno rozpoznať dokážem.
"Môžme sa porozprávať?" pozerala na mňa. A stále. A vôbec pohľad neodklonila. Stále sa venovala mne.
My sa už nemáme o čom rozprávať!
Najradšej by som jej to vykričal do tváre, ale povedal som si NIE. Nebudem skákať, ako bude ona pískať. Odmietam sa s ňou zapájať do konverzácie. Odmietam jej venovať aj jeden sprostý pohľad.
Nie!
Naklonila my hlavu smerom ku nej. Všetci zatajili dych a čakali čo sa bude diať.
Zatvoril som oči. Nič som nevidel a to bolo na tom všetkom najhoršie. Nevedel som, čo chce spraviť.
Našťastie do triedy vošla Lenka.
"Už medzi nás nepatríš!" povedala s miernym rozčúlením, ale aj s nemalým strachom voči nej.
"Do našeho klubu nepatria vrahine! Nikto Ťa tam nechce. Nepatríš k nám. A už vôbec nie do našej školy!" skríkla a všetci sa rázom postavili.
"Mám pravdu?" porozhliadla sa po triede a razom všetci prikívli.
"Mi sa tu nechceme strachovať o náš život! Nepatríš do našej školy! Nemáš tu čo robiť!" Lenka pokračovala a všetci jej na to prikivovali.
Pozrela sa na mňa. Asi si myslela, že ju teraz podržím alebo čo.
Tak to sa teda vážne mýliš. Nemám dôvod ti pomáhať.
Ona nie je nikto extra.
"Nico?.... Prosím. Nerob to." povedala osoba, čo ešte stále sedela v mojej lavici. Nevenoval som jej žiadny pohľad.
Ahoj. Mne sa vážne dneska nechcelo písať, takže prepáčte, že je takáto krátka. Ale zajtra vám dám ďalšiu.
Ešte raz prepáčte!!
Emmuš😻
