Nič nedáva zmysel

2 1 0
                                    

Postavil som sa zo stoličky a smeroval ku Lene. No v tom na niečo chytilo za lakeť a otočilo o 180° a ja som sa ocitol v jej objatí.

Začal som sa mrviť a odtiahnuť sa od nej, no nejak sa my to nedarilo. Stále si ma priťahovala ku sebe. Mala strašnú silu. Stisk stále zosilňovala a ja som vážne prestával vnímať okolité prostredie.

"Pusti ho ty sviňa!" zakričal mne známy hlas, ale nemohol som ho rozoznať.

Bolo to celé tak......zamotané.

Pustila ma a ja som spadol na tvrdú zem. Krásne som si treskol hlavu, no nič viac my nebolo. Bol som hlavne rád, že som sa dostal z toho vražedného zovretia.

"Nicolas. Bratček. Vstávaj.......Kurva už netrapoš a vstávaj!" najprv milo, no potom už my začal kričať do ucha Paťo.

"Fajn ty kokot! Nič my nie je! Nie som hluchý!.... Ale po tomto už asi budem." zasmial som sa a s pomocou Paťa a nejakého dievčaťa sa postavil. Nikomu som nevenoval pohľad a jednoducho odišiel z triedy. No potom my to došlo.

"Ahoj. Ehmmm. Prepáč, nooo. Ďakujem za pomoc." prišiel som za dievčaťom čo my pomohlo postaviť sa a snažil som sa zo seba niečo zrozumiteľné vysúkať.

Nie som zvyknutý, že sa s niekým rozprávam.

Napokon som sa usmial. Úsmev mi opätovala a ja som sa spokojne vybral z triedy.

Missy som si tam nevšimol. Možno už išla vraždiť či už jej zbraňov alebo jej objatím niekoho iného.

"Hej bráško!" prišiel som späť ku Paťovi, ktorý má pobúchal po pleci.

"Začínaš sa začleňovať, to chápem. Ale prečo hneď takto zhurta?" kráčali sme po škole smerom do Bufetu.

"Ach! Vidieť, že si ešte začiatočník." zasmial sa a vošiel do Bufetu.

Ja som šiel za ním a stále sa ho niečo pýtal.

"Čože? Ako 'začiatočník'?"

"Bráškooo. Toto né! Toto my nerob! Vážne nerozumieš?"

"Nie." povedal som to tak nevinne, až som si myslel, že sa začínam meniť na nejaké dievčatko.

"Ach božeeee!" prešiel si rukami po tvári a hnusne na mňa zazrel.

"No predsa že si začal tak, že ihneď balíš dievčatá." odhryzol si z bagety, ktorú si kúpil.

"To nemyslíš vážne!" skríkol som trošku omráčene. Bol som z toho úplne mimo.

"Ako toto môžeš povedať?!" zastavil som, pozrel naňho vyčítavo a odišiel na záchody.

"Ako my toto môže povedať vlastný brat? Ja nie som taký sukničkár ako on. Každú druhú najsexi babu podľa jeho vkusu pretiahne a každú prvú iba využije vo svoj prospech. Arrrr!" päsťou som buchol do obkladačiek.

"Hej! Neroztrieskaj to tu všetko!" zasmial sa hlas za mnou.

Pomaly som sa otočil a pozrel na osobu, ktorej patril ten hlas.

"Nicolas, si v pohode?" ako to, že pozná moje meno?

"Z kadiaľ poz..""Pozná Ťa celá škola. Si medzi ľuďmi obľúbený rovnako ako tvoj brat. Chcú sa s tebou spriateliť, akurát sa Ťa boja. S nikým sa nerozprávaš, každého ignoruješ a to ti pridáva na drsnosti a obľúbenosti. Miluje Ťa celá škola ale tebe to zrejme nedochádza." na poslednej vete sa zasmial a trochu si ma prezrel.

"Takže, som taký istý, ako môj brat?" spýtal som sa s neskrývaným humorom, ale aj s troškou strachu, že si zo mňa robí len 'Dobrý deň'.

"Áno, aj keď nie až tak rovnaký. Ako si teraz vravel, on je sukničkár. A to nie je práve tvoj štýl. Počúvaj, nepresunieme sa niekde MIMO, záchodov? Toto mi nepripadá ako to najlepšie miesto na rozhovor." obaja sme sa z chuti zasmiali a vyšli von zo záchodov.

"A ako sa vlastne voláš? Stále hovoríme len o mne, tak by sme mohli zmeniť tému."

"Som Carlos (čítaj Karlos)." obzrel sa okolo seba. Prechádzal pohľadom po žiakoch no zdalo sa, že žiaden nie je ten, ktorého on hľadal.

"Ehmmm." odkašľal si, čím na seba pripútal pozornosť všetkých ľudí okolo seba. "Poď. potiahol ma za rukáv trička a niekam ma ťahal.

"Hej! Aaaa, čo.... Kam ideme?" ťahal ma stále a stále preč a ďalej a stále ma ťahal za rukáv. Už som ho mal predĺžený asi o 12 centimetrov. Možno sa to nikomu zdá vtipné, ale je to moje najlepšie tričko. Teda, zrejme bolo.

"Chcem Ťa niekomu predstaviť, ale najprv by sme ho museli nájsť." pridal do kroku, čím stále viac upútaval pozornosť ostatných žiakov.

"Nemôžeš spomaliť?.....a...prečo sa na nás všetci pozerajú?" ničomu som nerozumel.

Komu ma chce predstaviť?

»Prečo sa na nás všetci pozerajú?
»Naozaj som taký obľúbený, ako môj brat?
»Vážne ma má niekto v škole rád?
»Je Carlos môj priateľ?
»Budem mať aj ďaľších kamarátov?
»Mám sa Carlosa báť?
»Mám sa báť osoby, s ktorou má chce zoznámiť?

Tieto otázky mi behali stále dokola v hlave. Mám ich vydržať na povrch?
Nie!
Ešte ma aj môže vysmiať.

Vlastne, ak nad tým premýšľam, Carlosa vôbec nepoznám, takže by som si od neho mal dať menší odstup. Možno pre mňa je aj nebezpečný, čo by som nerád zistil v poslednej osudovej chvíly.

Všetko je to zamotané.

Ničomu tu vôbec nerozumiem.

Emmuš😻

love from hellWhere stories live. Discover now