The Secret of Demons

1. Kapitola

Nepatrne som sa postavila z lavičky a ucítila chlad na mojích bosých chodidlách. Postupne som postupovala po nesmierne studenóm snehu až som sa dostala na o niečo menej studený chodník. Pomaly som našľapovala z jednej nohy na druhú až kým som nenarazila na ľad. Na chvíľu som zastavila. Čo najviac som sa snažila udržať rovnováhu, aby som neskončila s narazeným bokom či rozbitými kolenami. Pomaly som sa začala šmýkať no nesmierny chlad ma donútil na stotinu zastaviť. No aj tá stačila k nevinnému pádu. Cítila som, ako sa moje nohy a postupne aj celé telo vzniesli od zeme. Akoby som aspoň na chvíľu lietala. A potom prišla tá najhoršia a najboľavejšia čásť. Pád. Ucítila som nepríjemnú bolesť na chrbtici, ktorá ale postupne zoslabovala. Na chvíľu som mi zahmlilo pred očami a tiché zvuky z okolia sa úplne ztlmili. Mala som pocit, akoby som na tom ľade ležala týždne. Zatiaľ čo to bolo iba pár nevinných sekúnd. Opatrne som vstala a snažila sa čo najviac vyhnúť ďalšiemu pádu. Pokračovala som ďalej v ceste a snažila sa obísť všetky prekážy v podobe konárikov, alebo šišiek. Niekedy sa našli aj obaly od chipsov, alebo cukríkov. Už som sa takmer približovala. Bolo to iba niekoľko metrov. Mala som pocit akoby som takto našľapovala celú večnosť. Rýchlo som ten pocit zahnala a snažila sa sústrediť na cieľ. Veškerú moju silu som vložila do toho jediného pohľadu a z celej sily sa rozbehla. Vykašľala som sa na všetky prekážky a mierila na vytúžené miesto, do môjho teplého a útulného domova. Na chvíľu som mala pocit akoby neexistovalo nič iné, iba ja. Akoby sa čas zastavil a všetky pocity a bolesť sa úplne stratili. Vydýchla som si a vo vrecku hľadala kľúče. Odomkla som a vošla. Jemné chodidlá sa mi zarili do mäkkúčkeho a teplého koberca hneď za dverami. Hneď som sa rozbehla smerom do kúpeľne a nohy si umyla vriacou vodou. Cítila som, ako všetok chlad odchádza aj spolu s bolesťou. Keby to bolo aj v živote také jednoduché. Keby sa dala všetká tá nesmierna bolesť zmyť.

Väčšinu ľudí v živote niečo prenasleduje. Niekedy je to depresia, inokedy zlomené srdce, alebo choroba. No a niekedy je to smrť, čo platí aj v mojom prípade. Najhoršie na tom je, že sa s tým proste musíte vyrovnať. Musíte sa cez to preniesť. No niektorí ľudia, to proste nedokážu, nedokážu to prijmuť. A tak sa zamerajú na určitý cieľ. Niekedy je to nenávisť, väčšinou to býva ja ignorácia, alebo sa väčšinou zameráte aj na závislosti alebo jednoducho prestanete žiť v prítomnosti, ale začnete žiť minulosťou. A áno, dosť často je to aj pomsta, čo je aj v mojóm prípade ventil môjho žiaľu. Hráte sa, že všetko čo robíte, robíte pre nich aj keď viete, že je to iba úkryt pred žiaľom. Spôsob, akým pred ním uniknete.

Otvorila som zásuvku, ktorú som si sľúbila, že už nikdy, nikdy neotvorím. Zásuvku so všetkými spomienkami. Vytiahla som z nej mamimu zásteru a privoňala si k nej. Stále bola rovnako cítiť, stále cítila po mame. Tá jej levanduľovo-škoricová voňa. Hmmm. Poskládala som ju a jemne vložila späť do zásuvky. Zo zásuvky som vytiahla obraz. Boli na ňom moji rodičia, brat a ja. Vyzerali sme tam strašne šťastní a všetci sme sa vyškierali ako blázni. Boli sme dokonalá rodinka. Mamine tmavé vlasy jej padali do tváre a skvelo dopĺňali jej orieškové oči. Otcove čierne vlasy so stopami bielych vlasov sa celkom hodili k jeho hlbokým, ľadovo-modrým, ktoré mám po ňom. Môj brat má zase mamine oči a ja mamine tmavohnedé vlnité vlasy. Musela som sa nad tým pousmiať. Tak príšerne mi chýbajú. Neudržala som sa a ucítila som ako sa mi do očí začali tlačiť slzy. Snažila som ich potlačiť no nakoniec mi predsa po lícach začali stekať prúdy studených sĺz. Prečo to musí tak bolieť? Prečo to musí byť také tažké? Kládla som si milión otázok, na ktoré som nepoznala odpoveď.

Klop, klop

Ozvalo sa klopanie. Rýchlo som si utrela slzy a bežala otvoriť. Stála tam moja skvelá kamarátka Meredith, ktorá sa uškŕňala od ucha k uchu.

,,Mám skvelé novinky," povedala s istým zajasaním v hlase. Je to asi jeden z najväčších optimistov a empatistov, akých poznám.

,,Ty si plakala?" ozvala sa po chvíli a úsmev jej úplne vymyzol. Podišla ku mňe a objala ma. Vždycky vie čo človek potrebuje a vždycky sa jej podarí ľudí rozveseliť.

,,To je v poriadku," povedala som a odtiahla sa od nej.

,,Môžem ísť ďalej?" spýtala sa.

,,Jasné, poď," kývla som rukou, že nech ide dnu.

,,Tak, čo sa stalo?" spýtala sa a ustarostene na mňa pozrela.

,,Iba sa vrátili staré spomienky, alebo ako sa to hovorí," povedala som z miernym úsmevom a pozrela do zeme.

,,Rodičia?" naznačila načo som prikývla.

,,Poď sem," súcitne povedala a vtiahla ma do objatia.

,,Som rada, že ťa mám," po chvíli som povedala.

,,Aj ja," usmiala sa a odtiahla sa odo mňa.

,,Ako je na tom Shelley?" spýtala som sa. Shelley je tiež moja skvelá kamoška, lenže mala nehodu a musela zostať v nemocnici. Išla by som ju navštíviť, no...mám alergiu na nemocnice. Viem, je to úplne na hlavu, ale áno. Keď sa nad tým tak zamyslím, Merid to má s nami dosť tažké. Stále sa o nás stará ako o sestry a mi jej to moc neoplácame.

,,Celkom sa drží. Teda...skôr to tak tvrdí no vidno na nej, že sa necíti dobre," povedala.

,,Ahm," nemala som na to moc inú odpoveď. V poslednej dobe naša konverzácia bola dosť mlčanlivá. Sme kamarátky už od škôlky, a tak o sebe vieme všetko a potom, už nie je nič tak, o čom hovoriť. Teda vlastne, nie úplne všetko. Okrem mňa, nikto nemá ani páru o tom, čom som zač a čo robím. Presvedčila som sa, že bude lepšie ak sa o tom nikto nedozvie.

,,Tak ja asi pôjdem, zrejme som neprišla moc vhod," mlčanlivo uznala Merid a pobrala sa ku dverám. Chcela som jej odporovať no...došlo mi, že má pravdu. Tak som to nechala.

,,Ahoj," zakývala mi.

,,Paaa," zatvorila som dvere a rozhodla sa dať si sprchu. Aj tak nemám čo robiť. A rozmýšľania mám v poslednej dobe plné zuby.

Vošla som do svojej izby a zatiahla krehké závesy na oknách. Vošla som do kúpeľne a zhodila zo seba oblečenie. Vliezla som do sprchy a pustila studenú vodu. Oprela som sa o stenu a vnímala, ako na mňa dopadá vodopád jej jemných prúdov. Po nejakom čase mi však začala byť vcelku zima tak som teplotu o niečo zvýšila. Rukami som sa oprela o protiľahlú stenu a zaborila do nej prsty tak silno, že som ucítila prudkú bolesť na hánkoch. Sykla som. Ruky som odtiahla od steny a cítila ako na mňa dopadá krv. Rozhodla som sa to ignorovať a namiesto toho moje myšlienky zablúdili úplne iným smerom. Keď tak nad sebou rozmýšľam, som veclku divná osôbka. Človek ako ja má občas potrebu spraviť si srandu zo seba samého, aby prekvapil svoj mozog niečím, čomu postupne aj uverí. Zrazu som začula nejaký zvuk. Aj keď neviem, či to tak nazvať. Znelo to, akoby si niekto niečo pohmkával. Nejakú melódiu. Snažila som sa lepšie započúvať. Neviem skadiaľ, ale tá melódia mi bola strašne povedomá. Akoby som ju už niekde predtým počula. Snažila som sa započúvať do jej slov, no nedokázala som to presne. Odrazu som začila silné buchnutie. Úprimne som sa začínala trochu báť. Zastavila som vodu a odrazu prestalo aj to pohmkávanie. Celé to bolo strašne zvláštne. Zabalila som sa do uteráka a pomaly otvorila dvere na kúpeľni. Cítila som ako mi nahlas bilo srdce a tep sa pomaly zvyšoval, ako ortuť v teplomeri. Vyšla som von z kúpeľne a pohľad mi zastal na odraze v zrkadle.

Tak to by bola dnešná kapitola. Ako sa vám páčila? Určite zanechajte vote alebo komentík. A kto myslíte, že si pohmkaval tú melódiu?

Emtini