The Secret of Demons

6. Kapitola

Aj keď som sa naozaj veľmi snažila, nedokázala som prísť na kĺb tomu, čo sa tu práve deje. Dokonca som si domýšľala, že sa mi to určite len sníva. No bolo až prilíš zložité popierať skutočnosť. Realitu, že všetky tie báchorky o démonoch, nadprirodzených stvoreniach, upíroch, vlkodlakoch a morských pannách sú naozaj pravdivé, a že ja sa s nimi skutočne na vlastnej koži potýkam. Keď sa nad tým tak hlbšie zamyslím, príde mi šialené, že to už beriem ako úplnú samozrejmosť, pritom vtedy som tomu absolútne vôbec neverila. A teraz každodenne zabíjam démonov! To som teda ale dopadla. Z tichého, málo sebavedomého a bojazlivého dievčatka sa stala lovkyňa.

,,Mali by sme sa niekde ubytovať," ozval sa Ethan, akoby ma doteraz vôbec nepočúval. Ale predsalen to "nevnímanie," a "ignorovanie," je preňho úplne typické.

,,A čo s tým mrakom?" spýtala som sa.

,,Si si istá, že si nemala v poslednej dobe prášky, alebo nejaké lieky čo spôsobujú halucinácie?" spýtal sa a ja som naňho hodila odsudzujúci pohľad.

,,Jasné že nie!" rozhodla som sa pre krátku, stručnú odpoveď, pretože keby som to povedala tak, ako som chcela určite by sa to skončilo hádkou a vzájomným provokovaním a doberaním. Vtom som sa pošmykla. Alebo skôr potkla? A bolestivo dopadla na zem. Zakňučala som. A nielen tak, že som nechtiac o "niečo," zakopla.

,,Ty naozaj niesi normálny," zaskuvíňala som a všimla si menší Ethanov úškrn. Mala som sto chutí vrátiť mu to, no v tomto stave som to nedokázala, aj keby som veľmi chcela.

,,Čo? Veď ja som nič neurobil," povedal. No takže on takto?

,,A ešte si to ani nepriznáš!" povedala som.

,,Dobre fajn, priznávam," prekrútil očami, ,,ale musel som si nejako overiť či sa ti to iba nesníva."

,,A to si musel práve takto?!"

,,Bolelo ťa to?" spýtal sa. No teraz ma už fakt naozaj naštval! Predstavte si, že vás niekto potkne, vy zletíte na zem, pričom si kľudne môžte vážne ublížiť, možno až zomrieť a spýta sa: Bolelo ťa to? Začínam pochybovať o tom, že to má v hlave v poriadku.

Chcela som sa postaviť no akonáhle som sa len o trochu zdvihla zo zeme ucítila som neznesiteľnú bolesť. Ako toto mi fakt chýbalo!

,,Pomôžem ti?" spýtal sa. V tvári mu však pritom bolo vidno naozaj hrozné pobavenie. Akonáhle budem schopná postaviť sa, prisahám, že mu to nejako vrátim. Z môjho výrazu však našťastie sám rozpoznal, že asi tú pomoc budem naozaj potrebovať. To by už bolo akože naozaj veľa, ak by som sa mu mala ešte prosíkať. Podišiel ku mne a čupol si. Pomaličky ma zobral do rúk a následne zdvihol.

,,Prepáč," povedal. Ešte nikdy v živote som ho nepočula povedať niečo ako prepáč, alebo prosím.

,,Ospravedlnenie sa nepríjma," urazene som povedala a automaticky si chcela založiť ruky, no uvedomila som si, že vlastne nemôžem. A to nie len kvôli tomu, že ich mám celé dokrvavené.

Takto sme kráčali, teda skôr on kráčal až k najbližšiemu hotelu. Nad vchodom doň bol nápis : VITAJTE V AUBREXUE, čo ma donútilo rozmýšľať nad tým, či je to názov toho hotelu, alebo tohto divného mesta. Skôr som však fandila tomu prvému. Aj keď bolo vcelku ťažké rozhodnúť sa. Vošli sme dnu do hotelu a ocitli sme sa v obrovskej miestnosti, ktorá na prvý pohľad vyzerala úplne typicky hotelovo. Všade sa to hemžilo ľudmi a hotelovou obsluhou, bolo tu určite aspoň 8 výťahov a celá miestnosť bola ladená v žlto-červno-čierno-zlatej, čo bol v podstate aj hotel. V strede miestnosti bola "nečakane," recepcia kde stáli tri dievčatá a jeden chalan, všetci za svojím "pultíkom." Pripadali mi približne rovnako starý ako my.

,,Dobrý deň," podišli sme smerom k jedinému pultíku, za ktorým nečakali žiadny ďaľší zákazníci. Tento pultík obsluhoval chalan, na ktorého menovke písal Andrew. Bol vekovo starý približne tak ako my. Vlastne ani neviem aký je Ethan starý. Alebo skôr mladý? Mal čierne havranie vlasy a orieškové kukadlá. Bol celkom roztomilý.

,,Ach...dobrý deň. Pomôžem Vám?" spýtal sa a v hlase mu bolo počuť francúzsky prízvuk.

,,Áno, chceli by sme sa ubytovať na 1 noc," povedal Ethan a falošne sa usmial. Andrew sa pozrel do svojho počítača a niečo doň naťukal. Potom zo šuflíka vytiahol kľúče.

,,Prišli ste práve včas. Máme poslednú voľnú izbu," povedal a podal nám (teda Ethanovi) kľúče od izby číslo 214.

,,Eem, slečna...," zastavil nás Andrew , ,,ste v poriadku?" spýtal sa. Trochu ma to zarazilo. Heej, hej som v poriadku až nato, že pred chvíľou ma podkol môj "bodyquard," a mám pocit, že mám dolámané kosti v celóm tele a len nedávno som sa rozprávala s fiktívnymi Vekalkinmi a zabíjala démonov + som totálne vyčerpaná, už 16 hodín blúdim po lese a idem do Rezervácie. Fakt som úplne v pohode.

,,Áno, nič mi nie je. Ďakujem za opýtanie," zaklamala som. Nemám chuť vysvetlovať nejakému "týpkovi," z hotela, celý môj životný príbeh o zabíjaní démonov....Obzvlášť,  posledné čo potrebujem je, aby si o mne mysleli, že som prišla z psychiatrickej liečebne.

,,Vážne chceš ísť schodami?" vytreštila som na Ethana oči. Veď máme izbu 214! Bohvie ako dlho nám bude trvať kým sa tam dostaneme. Ja mám aspoň tú výhodu, že nemusím ísť pešo.

,,Hej....no a?!" povedal.

,,Tebe to ešte asi nedošlo," prekrútila som očami.

,,A čo mi má ako dojsť?" v živote som sa ešte nestretla s niekym takým nechápavým ako je on.

,,Vieš si vôbec predstaviť ako musí byť izba 214 vysoko?"

,,Aaahaa," no konečne mu to došlo. Ethan sa otočil a išiel smerom k jednému z výťahov. Stlačil tlačítko a čakali sme kým výťah príde. Nastúpili sme a nanešťastie sme vo výťahu neboli sami. Bol tam ešte jeden muž a jedna žena. Muž mal čierne vlasy, zelené oči a kratšiu bradu. Žena zase mala blond vlasy po lakte, hnedé oči a na tvári sa jej vynímal znechutený pohľad, samozrejme, nechýbal výrazný make-up. Predpokladám, že to sú manželia, alebo aspoň blízki. Mlčky sme vo výťahu stáli a čakali kedy konečne zastaví na nejakóm poschodí. Úprimne, bolo to až také trápne ticho, že mi začalo byť do smiechu. V tomto výťahu to fungovalo trochu inak, než v tých normálnych výťahoch. Do takého, povedzme že "skenera," sme vložili kľuče od našej izby a výťah nás sám bez stláčania akýchkoľvek tlačítok doviezol už rovno k izbe. Dvere od výťahu sa otvorili a ako sme vystupovali, vošli sme rovno do našej izby, pričom sme ju nemuseli hľadať po chodbách. Prešli sme cez prah a výťahové dvere za nami sa zatvorili. Izba bola 2- izbová a celkom priestranná, no na môj vkus trochu pritmavá. Keby som sa mohla postaviť, s radosťou by som odhrnula závesy, ktoré zabraňovali prístupu denného slnečného svetla.

„Ktorú chceš posteľ?" spýtal sa Ethan. Trochu som sa aj čudovala, že sa vôbec spýtal a nevybral si ju hneď sám. Poobzerala som sa po izbe. Jedna posteľ bola hneď pod oknom a druhá sa opierala o stenu. Ja som bola vždycky skôr ten typ človeka, čo sedáva, alebo leží radšej pri okne, bez ohľadu na to či som doma, v lietadle alebo hocikde inde.

„Tú pri okne," povedala som.

Ahojte, po dlheeeej dobe sa Vám tu opäť hlásim s novou kapitolou. A úprimne, s jej napísaním som mala naozaj veľké problémy, čo je aj dôvod prečo som dlho nič do tohto príbehu nepridávala. Naozaj ma to veľmi mrzí. Taktiež táto kapitola je tak trochu o ničom, pretože som vôbec netušila ako to ďaľej rozvinúť. Rozpísanú ju už mám naozaj dlhú dobu (takých 8 mesiacov), no úprimne sa mi moc nepáči ako som ju napísala. Tiež ste si možno všimli, že je tu o niečo (o dosť) menej nadprirodzena ako napríklad v iných kapitolách. Sľubujem Vám však, že v ďaľších kapitolách bude omnoho viac nadprirodzena. Aj tak však dúfam, že sa vám páčila a ďakujem za každé prečítanie, vote alebo komentár.

- E