Battle cry

4/ Hlas. Prvý deň v práci

,,Ahoj." cez prestávku ku mne pristúpila baba , ktorú z celej duše nenávidím. Veron. ,,Čau." ona nevie, že ju nemám rada a myslím si , že z jej výrazu a otázky ,,Máš úlohu?" ktorú mi položila ani ona mňa. ,,Nemám." odpovedala som pravdivo. Bez slova odišla. Daniel sa vrátil späť do triedy na svoje miesto - vedľa mňa. ,,Kde si bo?" spýtala som sa. ,,Ehm.. Vonku." odpovedal a ja som vedela , že klame. ,,Idú z teba cítiť cigarety." zasmiala som sa. ,,To fakt?" vystrašený na mňa pozrel. ,,Hej." smiala som sa ďalej. ,,Prosím, nikomu to nehovor." prosil ma. ,,Neboj , veď sme kamaráti." usmiala som sa. ,,Konečne.." vydýchol si a otočil sa mi chrbtom , pretože si išiel niečo vyťahovať z tašky. ,,Čo konečne?" spýtala som sa ho zmäteno , pretože som nevedela , na čo naráža. ,,Konečne si uznala , že sme kamaráti." otočil sa na mňa a objal ma. Bolo to pre mňa nové , pretože ma nikdy nikto neobjal.

O dva roky neskôr
S Danielom sme sa rozhodli ísť na brigádu , aby sme mali aspoň nejaké peniaze a ja si mohla splácať byt, v ktorom so mnou teraz býva aj Daniel. Pracujeme ako čašníci v miestnej reštaurácií. Nenávidím to tu, ale pracuje tam so mnou aj Daniel. ,,Ježiši.." fňukal za barom na stoličke. ,,Čo ti zase je ? Včera si prišiel domov neskoro." otočila som sa naň ho. ,,Ále , Ben , vieš ten z tej triedy naproti , ma pozval na pár panákov. A.. Trošku sme to prehnali." zasmial sa. ,,Jáj, tak keď ti je zle choď domov, zoberiem to dnes za teba." usmiala som sa a otočila som sa smerom ku dverám , chrbtom k Danielovi. Zrazu som zacítila teplo. Daniel ma objal ,,Ďakujem, si tá najlepšia kamarátka." pobozkal ma do vlasov a odišiel. Ja som tam len tak stála a usmievala sa. Áno, usmievala. Veľa vecí sa za tie dva roky zmenili. Našla som si konečne v škole kamarátku, Danielovu sestru a už nie som tak uzavretá do seba.

Po nekonečnom dni , som konečne zatvorila reštiku a šlapala na autobusovú zastávku , kde som čakala , kým príde autobus. ,,Emily? Si to ty?" prihovoril sa ku mne známy hlas.