Nezaújimavá

1. Noví spolužiaci

Ďalší deň v škole neznášam to tu... Neznášam môj život.. Rodičia mi zomreli keď som mala 13. Takže to už je tri roky, žijem len s bratom má 19 a ja 16 takže sa o mňa viac-menej stará. Mám ho rada, no s mojími problémmy sa mu nezverím, nikto o tom nevie... Čo mi robia, hovoria... Nemám kamarátky, len dvoch kamarátov a stým sa im zveriť nemôžem.. Nemám rada dievčatá sú falošné, ešte som nestretla iné. No tak som tu ďalší deň vošla som do školy a každý sa na mňa pozrel, prečo? Sama neviem. Mám čierne rovné vlasy, nosím čiernu, ale žiadne sukne, opätky a podobné, som ten chlapčenský typ, no to sa o mojom tele povedať nedá(viete ako to myslím) asi aj preto sa mi to všetko deje... Vošla som do tridy a sadla som si do zadnej lavice ako obvikle, zlá správa je, že Nash a Bill so mnou nemajú matematiku, takže ma nemá kto chrániť a nemá sa so mnou kto baviť...Vybrala som si veci na matematiku a zrazu sa otočil Mike.
Mike je ten najhorší, najsprostejší chlapec na našej škole a všetky dievčatá po ňom idú (až na mňa samozrejme). To hlavne on mi to všetko spôsobuje.
"Ale, ale koho to tu máme."poveda a pohladil ma po líci. Odtiahla som sa a robila sa, že nič nepovedal.
" Vieš, že ma nemôžeš ignorovať, mám sa dnes zastaviť u teba?"
"Nie, prosím" pošepkala som na čo sa už len zabuchli dvere, vďaka bohu, no učiteľka tam nestála sama boli pri nej dvaja chlapci, dvojčata. Všetky dievčeta začali kričat a dokonca aj plakať, dievčata? Skôr barbíny. Nechápala som o čo ide a tak som si len fúkala bubliny z mojej žuvačky.
"Ukľudnite sa!" zakričala učiteľka a v triede bolo hrobové ticho.
PRASK! Praskla moja bublina a každý upevnil pohľad na mňa, padali na mňa nenávistné pohľady, hlavne od Chloe a Kiki, chodiace barbiny.

Marcus
To dievča ma hneď zaujalo bola iná... V jej očiach bol vidieť smútok a bolesť, bola krásna..
"Chlapci predstavte sa." povedala učiteľka.
"Som Martinus Gunnarsen mám rád futbal, spev a tanec, mám 15 rokov a pochádzan z Nórska presťahovali sme sa, lebo náš otec dostal lepšiu prácu, tak sme tu." Usmial sa na mňa, asi čakal, že mu to vrátim, ale to sa nestalo a chcel si ísť ku mne sadnúť, no to ho už ku sebe stiahla chloe a odstrčila Kiku k Emme ( barbína číslo 3)
"Uhmmm, Ja som Marcus Gunnarsen a myslím, že môj brat povedal asi všetko." Povedal a išiel si sadnúť ku mne, nechápem čo to malo znamenať, keď už si chcel sadnúť hodila som učebnice na stoličku. Prekvapene sa na mň pozrieť.
"Dovolíš chcel by som si tu sadnúť." pousmial sa.
"Nie, tu si nesadneš, choď preč!" pochopte ma nemohla som ho tam pustit, predstavte si, čo by spravil Mike...
"Uhhm, ale inde nie je voľné..."
"A mňa to nezaujíma!"
"Pán Gunnarsen, chcete tam stáť celú hodinu?" povedala ta stará ropucha s nadvihnutým obočím. On si len presunol moje učebnice a sadol si. Ja som mu za to uštedrila zabíjacký pohľad a kreslila si do zošita..."Za to ma Mike zabije.." Povedala som si pre seba.
"Ako sa voláš?"
"Nehovor na mňa, bude to tak lepšie."
"Čo? prečo?"
"Nerieš.."
"Čo to kreslíš?" spýtal sa ma
"Teba to nemusí zaujímať." vyštekla som na ňho
"Pekne kreslíš"
"Prestaň ma pozorovať, úchyl."
"Nepôjdeme dnes von?" spýtal sa ma a venoval mi ten najkrajší pohľad aký som kedy videla.
"Nie!" nemohla som povedať áno, no ani som nechcela.
"Prečo nie?"
"Nechaj ma"
"Prečo?" vtedy mi už ale vreli nervy zobrala som si zápisník do ruky postavila som sa a išla preč, všetky veci som tam nechala.
"Kde si myslíš, že ideš Johnsonová?" vyštekla na mňa učiteľka.
"Žeby preč z tiedy?"
"Aký máš na t dvôvod?"
"Je mi zle." na to som už len videla, ako za mnou beží ten s copíkom..
"A kde ideš ty?" zdvihla obočie
"Je mi zle!" Už som len vybehla z tredy a on ma nasledoval..
"POZOR! STOJ!"

Tak tu je prvá kapitola, budem rada za každý vote či koment.💞🍩
Hope you like it like it💕🍍🍌