Poems from Soul

"Hra"

Každému sa to raz stane,
že zlomí sa mu srdce.
Nemusí to byť priateľ či priateľka,
niekedy už len rodina ťa zlomila.

Je to ťažké,
každý deň počúvať hádky rovnaké.
Pritom sú však zbytočné
o nič v nich nikdy nejde.

Sú to len reči
čo smútok ti privolali.
A však, vždy keď ich počuješ
do plaču ti je hneď.

Slová milé
nikto ti už nepovie.
Všetci na city tvoje zabudli
predsa len sú tak zbytočné.

Poznám to dobre,
nikto sa ťa nespýta jak ti je.
Môžeš byť už dávno mŕtvy
a oni netušia vôbec nič.

Nič nie je horšie
než byť opovrhovaný rodinou.
Tak strašne ťa to ničí
už ani nevieš ako ťa milovali.

Zbytočné slová prídu,
keď sa to vzdať rozhodneš.
Smútok na obojku
už dlho neskrotíš.

Hádky tak jedovaté
dostali ťa nakoniec.
Bolo to tak strašné
nechceš žiť viac v tom klamstve.

Kričíš z plných pľúc
nikto ťa však nepočuje.
Všetci otrávený sú
tou krutou hrou.