Porušenie pravidiel [pozastavené]

Kde je mier?

Mier.
Slovo, ktoré každý z nás pozná, no nikto poriadne nevie, čo to slovo naozaj znamená.
Ani ja to stále neviem, no už chápem význam tohto slova.

Vojna.

Toto slovo ma donútilo chapať slovo mier.

Pred pár mesiacmi sa v našom meste odohrala vojna. Vojna mesta proti mestu. Mesto v ktorom žijem sa volá Siltown. Je to mesto, kde si skoro každá duša nájde svoje miesto a ponúka vela bohatých možností. Ale v tesnej blízkosti sídli mestečko Miltown s otvorenými dverami pre nájdenie samého seba vďaka lepším možnostiam. A to je problém. Úprimne, mám ho radšej ako to kde bývam a preto tam aj chodím do školy.

Teda...

...chodila som.

Po vojne sa urobila bariéra a všade na hranici mesta stoja ozbrojení vojaci. Vstup do Miltown je prísne zakázaný a večierka je o 22:00. Všetko je tu kontrolované a zničené. Vela ludí prišlo o svoje domovy a rodiny. Táto vojna vzala vela ludom skoro všetko čo mali.

Nikto poriadne nevie prečo k vojne došlo. Bola nečakaná a tvrdá. Pamätám si, že som práve išla autobusom zo školy, keď v tom išlo oproti nám asi 30 policajným áut a za nimi boli ďalšie autá plné vojakov. Vzduch bol šedý od všetkých tych bómb a výbušnín, ktoré sa tam vypustili. Spustošili celý západ Siltownu. Nič tam teraz nieje. Len bariéra. Polka lesa je preč a budovy a domy, čo tam stáli a prezentovali naše mesto sú taktiež preč.

Mám pocit, že s touto vojnou zomrel život v našom meste.

Mladý do mesta nemôžu ani vkročiť a preto som musela prestúpiť.

Možno to bude znieť divne, ale ja som mala svoju školu rada. Chodila som na úžasnú školu. Nebola moc praktická a po škole by som určite musela ísť na výšku. Páčila sa mi v tom, že každý sa v nej našiel. Každý polrok sme si vybrali jeden nový odbor, ktorý sme študovali a tým pádom sa nám menili aj spolužiaci. Bolo to super vymyslené. Aspoň ste sa každý z vášho ročníka dobre poznali. V prvom ročníku som mala prvý polrok herectvo + medicína, ktorá je v každom ročníku povinná. V druhom polroku architektúru a teraz v druhom ročníku, prvom polroku som mala návrhárstvo + povinný šport. Na škole som bola celkom oblúbená a mala som tam svoje miesta kam som sa chodievala zašívať, dokonca som tam mala aj chlapca. No rozišli sme sa.

A teraz?

Som na gympli.

Nemala som na výber. Žiadna odborná škola tu v Siltowne ma nezaujala a ísť znova od prvého ročníka sa mi tiež nechcelo.

Tak som tu.

Asi jedinú výhodu ktorú to má je to, že tu chodí aj môj starší brat Jacob.
Teraz je štvrták a čo som za posledný mesiac čo chodím do tejto školy videla, tak skoro každá baba letí na jeho úsmev...preboha baby! Otvorte oči!
Ale najväčší casanova z neho nie je. Toto miesto totiž už zaberajú tretiaci. Moc ich nemusím. Tie ich egá "ja som ten najlepší a každá mi padne k nohám."

Od prvého dňa čo som nastúpila to na mňa skúšali.

A poviem vám, že prvý deň bol naozaj pohroma. Práve v ten deň sa konal na škole super významný zápas medzi školami a hala bola plná študentov. Jacob si ma vypýtal na starosť, že mi poukazuje školu, všetky skratky a tajné miestnosti. Ukázal mi hudobné, chemické a aj výtvarné miestnosti kebyže sa chcem prihlásiť na niaky krúžok, no nič ma nezaujalo. Celkom mi vyvohovalo, že je ten zápas a na chodbách je prázdno. Aspoň som nemusela do nikoho vrážať a znášať tie blbé pohlady na moju osobu. No posledná zastávka bola hala.

,,Poď, už len posledná zastavka." prehováral ma Jacob ,,Vážne!" doplnil keď uvidel ako som prevrátila očami.

,,A to je?" Nestihol mi odpovedať, lebo už otvoril dvere a na mňa sa upriamili všetky oči. No super. A čo mám akože teraz robiť? Nikoho tu nepoznám.

,,Choď si sadnúť ja idem len pozdraviť chalanov a hneď som u teba." žmurkol na mňa a už ho nebolo. Ani mu to nezazlievam. Kvôli mne nemohol hrať, lebo mi to tu musel ukázať. A to je dokonca kapitán. Chcela som strašne moc odísť, no moje nohy ma vôbec nepočúvali a ako naschvál vykročili dopredu k tribúne, kde už všetci sedeli. Radšej som sa na nikoho nepozerala a len hladala volné miesto. No všimla som si jednu kývajúcu ruku. Panebože ďakujem! Bola to Amber. Jacobova frajerka. Úplne som zabudla, že sem chodí. Plná nadšenia som k nej prišla a sadla si vedla nej. O chvílu za nami prišiel už aj Jackob a spolu sme pozerali na zápas.

Po chvíle ticha som sa ozvala: ,,Naozaj tu musím byť?" nadvihla som jedno obočie a čakala ich odpoveď.

,,Áno!...Nemusíš." naraz povedali Jacob a Amber, ktorej som bola velmi vďačná za jej reakciu. Vďačne som sa na ňu usmiala a stavala sa na odchod.