Porušenie pravidiel [pozastavené]

Futbal

Priniesť koláč pre mňa nebude žiadny problém. Mamina má totiž svoju vlastnú cukráreň. Teda...je to niečo medzi kaviarňou, cukrárňou a pekárňou. Volá sa to Goston. Názov to má po mojej babke. Za mlada sa volala Gostonová a mamina cukráreň pomenovala po nej. Na jej počesť. Okrem toho, že tu pečie úžasné pečivo, koláčiky a muffiny je tu vždy všetko čerstvé. Otvárajú dosť skoro a pre to mamina z domu odchádza ako prvá a prichádza ako posledná. Kvôli vela ludom. Má tam stále frmol. Občas jej chodím pomáhať a hrám sa na cukrárku, aj keď mi to z ďaleka nejde tak dobre ako jej. Buď robím čašníčku, predavačku, cukrárku alebo upratovačku. Niekedy ma dokoca uvolní aj zo školy.

S babami sme po zvonení presunuli do učebne 302, kde sme mali fyziku.

* * * * * *

Už prešiel skoro mesiac, čo som na tejto škole. S babami skoro každý deň využívame možnosť tajnej kuchynki a oni si oblizujú prsty za koláčmi od mojej mamini.

Už som si tu celkom zvykla. Ale stále mi tu chýba Caitlin a Elizabeth. Niekedy sa idem z tejto školy zblázliť, kolko vecí nám tu dávajú. Dnes ma v jedno sobotné ráno zobudila slabá rana do hlavy. Myslela som si, že sa mi to len sníva, ale premohla som sa a otvorila som oči. Všimla som si, že ktosi po mne hodil vankúš. Bol to Jacob.

,,Spíš ako drevo vieš o tom?" Škeril sa Jacob opretý o zárubňu dverí a sledoval ma ako sa vraciam z mojej ríše snov do reality. ,,Volal ti Adam, ale kedže nezdvíhaš," kývol hlavou na môj mobil, ktorý bol len pár centimetrov od mojej ruky ,,tak volal mne, či žiješ, ale vyzerá to tak, že asi nemáš čas na spoločnosť." Pozrel sa okolo mňa ako ležím v papieroch.

,,Daj pokoj! Vieš kolko toho je? Žiadne rozumné veci, len niake keci po nemecky a mňa to nudí ešte viac ako omša v kostole." Vzdychla som si.

,,Ale no ták sestrička." prisadol si ku mne Jacob ,,Zo začiatku je to ťažké, neboj poznám to, musíš si proste len zvyknúť. O nič nejde, mne nemčina tiež vôbec nešla. To máš po mne." žmurkol na mňa. ,,A zavolaj tomu Adamovi a pozvi ho k nám. Už som ho dlho nevidel." Štuchol ma na miesto, kde som hrozne šteklivá a ja som sa rozosmiala.

,,Okej, zavolám mu." Už s úsmevom na perách som mu odpovedala a načahovala sa po svoj mobil. Šesť zmeškaných hovorov. Hneď ako som to videla som začala vyťukávať jeho číslo. Asi po troch zvoneniach sa mi pri uchu ozval jeho hlas.

,,Ahoj kočka." pozdravil ma. ,,Počúvaj, nezájdeme niekam? Doma je strašná nuda. S tebou sa aspoň človek nenudí." počula som ako sa zaškeril.

,,Rada by som ti spríjemnila popoludnie mojou prítomnosťou, ale aj keď to tak nevyzerá, učím sa. Snažím sa dostať do hlavy aspoň kúsok z toho, čo tu je napísané, ale márne. Zaspala som." Na druhom konci hovoru som počula ako vybuchol smiechom. ,,Nesmej sa." dohovárala som mu, aj keď sa na mojich perách tiež pohravál úškrn. ,,Ale ak sa tak nudíš môžeš sem prísť." Adam je môj najlepší kamarát. Poznám ho vďaka Jacobovi, lebo boli spolužiaci a Adam k nám dosť často chodieval. Obidvaja majú devätnásť, ale nezostali moc v kontakte. Vidia sa len vtedy, ak Adam príde za mnou.

,,Jasné. Hneď som tam." zložil a mal pravdu. O chvílu už niekto zvonil pri dverách.

,,Idem otvoriť!" zakričala som aby ma všetci počuli. Otvorila som dvere a ako vždy v nich stál Adam s tými jeho tmavo hnedými vlasmi, vyčesanými nahor. Hneď ako ma uvidel, krasne sa usmial. ,,Ahoj." sladko povedal a objal ma.

,,Čus kámo!" z ničoho nič sa pri nás objavil Jacob. Bolo mi to trápne a tak som sa od Adama odtiahla.

,,Ježiš čau!" pozdravil ho a potlapkali sa po chrbte.

,,Už som ťa dlho nevidel." začal Jacob. ,,Furt chodíš len za mojou ségrou, ale s bývalým spolužiakom si kontakt neudržíš."

,,Tak vieš no, ty nie si taký príťažlivý ako ona." žmurkol na mňa a ja som cítila ako sa červenám.

,,Mám to brať ako urážku?" zaksichtil sa Jacob.

,,Jejda prestaňte." Prevrátila som oči a zaplietla sa do rozhovoru. ,,A ty poď so mnou." chytila som Adama za ruku a odvliekla ho do mojej izby. Chvílu mi pomáhal s učením a pritom sme sa rozprávali, keď ho zrazu napadol jeden nápad. ,,Poďme si zahrať futbal!" rozžiarili sa mu oči a ja som len nadvihla obočie.

,,Futbal? Teraz? Určite nie." povedala som a znova sa venovala učeniu ale vytrhol mi učebnicu z ruky.

,,No táááák Emily. Určite by sa všetci zapojili." Tým všetci, myslel naozaj všetkých. Môj tatino je futbalista a už od mala nás aj s maminou trénovali. Netrvalo mu dlho a hneď ma prehovoril. Postavili sme sa, že to ideme oznámiť našim a ja som sa chystala k zatvorením dverám, keď ma zrazu Adam prekvapil otázkou.

,,Tak čo, s kým chceš byť v tíme? Čakám, že povieš so mnou." zaškeril sa.

,,Tak to sotva! S tebou by som nič nevyhrala." podpichla som ho a vyplazila mu jazyk.

,,Párkerová, čo to trepeš." priblížil sa ku mne. ,,Každý vie, že to je blbosť."

,,Dobre, trepem." Spravila som krok k nemu a preložila si ruky cez prsia. ,,Nepamätáš si ako som ti to minule natrela?" Stáli sme v tesnej blízkosti.

,,To bola len náhoda. Nechal som ťa vyhrať." obraňoval sa.

,,Ehmm...jasné Foster. Proste som lepšia, zmier sa s tým" vyčarila som naňho sladký úsmev.

,,To len preto, že máš ocka futbalistu."

,,Tak uvidíme dnes, kto je lepší." To už som bola obratená chrbtom, aby nemal šancu protestovať a utekala som po schodoch dolu. Rodičia boli nadšený a dokonca aj Will si s nami zahral. Je to môj mladšý brat. Chodí do tretej triedy na základnej škole a je to moje slniečko. Už od detstva sa s ním hrávam na rôzne schovávačky a strielačky. Futbal bol super. Stále sme sa pri ňom podpichovali, potkýnali a ja som sa válala od smiachu. Adam mi furt zabranoval dať gól tým, že ma chytal zozadu okolo pása a ja som vždy znervóznela, mrvila sa a on sa na mne zabával. Vyzeralo to všeliako, ale nakoniec na nám podarilo vyhrať a Adam sa mi vyhrážal odvetou.