The Deal - Dohoda [VYDANÉ KNIŽNE]

Kapitola 2 (Ukážka)

Vila Daltonovcov bola presne taká robustná, ako som predpokladala, no vyzerala opustene. Zovrela som päste a pomaly kráčala nahor po schodoch k masívnym vchodovým dverám. Kolená sa mi triasli, ledva som sa udržala na podpätkoch vysokých lodičiek. Srdce mi divo búšilo.

Zazvonila som na zvonček, no nikto neotváral. Zvláštne. Zaprela som sa do dverí a tie sa s hlasným škripotom otvorili. Nečakala som na pozvanie a vstúpila teda dnu. Bola tam tma, všetky okná boli zatiahnuté hustými závesmi, lustre visiace zo stropu nesvietili.

Aj napriek tomu som ihneď zbadala, že tam na mňa niekto čaká. Vysoký muž v obleku stál v tieni, díval sa na mňa, no neprehovoril ani slovo. Vedela som, že to je on.

„Ahoj, som Nadya," povedala som mu. Hlas sa mi zachvel.

„Ja som Ian," natiahol ku mne zvráskavenú ruku.

Chcela som mu ňou potriasť, no zháčila som sa. Mal mať predsa iba dvadsaťšesť rokov. Ruka, ktorá sa predo mnou objavila, bola dlaňou starca. Azda to bol jeho otec? No ten sa nevolal Ian.

„Nepáčim sa ti?" Ian vystúpil z tmy a ja som zazrela jeho zjazvenú tvár s planúcimi očami. „Bohužiaľ, som tvoj budúci manžel, takže si budeš musieť zvyknúť."

Pokrútila som hlavou a cúvla. Chrbtom som vrazila do vchodových dverí, ich kľučka mi bolestivo narazila stavec.

Poľahky priskočil ku mne a schmatol ma za zápästie. Strhol ma k zemi, akoby som nič nevážila, zadkom som bolestivo narazila o tvrdú podlahu. Zvalil sa na mňa celou svojou váhou a sklonil ku mne tvár. Z úst mu zapáchalo. Bol zarastený a zvráskavený. Zovrel mi rukou obe zápästia a druhou nedočkavo prechádzal po mojom stehne nahor, rovno pod sukňu.

„Nie! Nie, prosím, prestaňte!" kričala som, ale on ma nepočúval a vrazil do mňa bokmi. „NIE!"

Zvrieskla som. Lapajúc po dychu som sa posadila. Rozhliadla som sa navôkol a čakala vysokú postavu pri dverách, no izba bola prázdna. Spoznala som svoj stolík so stoličkou, neobľúbené kúsky môjho oblečenia rozhádzané po podlahe. Veľký kufor na kolieskach stál zbalený pri dverách. Bola som doma, vo svojej posteli.

Pretrela som si oči a pozrela na hodinky. Bolo príliš skoro na vstávanie, no ja som vedela, že dnes už viac nezažmúrim oka. Dookola som sa prehadzovala a snažila sa zaspať. Márne. Keby som bola vedela, že sa mi bude snívať táto nočná mora, radšej by som celú noc prebdela. Vytiahla som sa z postele. Rozhodla som sa zísť dole do kuchyne po pohár vody.

Keď som sa tam objavila, zistila som, že nie som sama. Za stolom sedela Elie a neprítomne zízala do už prázdnej šálky na stole. Otec postával chrbtom ku mne, hľadel von oknom na náš dvor, kde nebolo čo vidieť, nakoľko bola ešte tma.

„Ani vy nemôžete spať?" spýtala som sa ich a vytiahla zo skrinky nad linkou sklenený pohár.

Elie vyskočila a vrazila kolenom do stola. Potichu zakliala. Kým si ho šúchala a sledovala, či sa jej na ňom nezačne robiť modrina, otec sa odtrhol od okna a posadil na voľné miesto pri stole z druhej strany. Namiesto odpovede iba pokrútil hlavou.

Kým som si do pohára nalievala minerálnu vodu, čo som vybrala z chladničky, po očku som ich oboch pozorovala. Zdalo sa, že mali ešte väčšie obavy, než ja sama. Elie bola bledá ako stena a pod očami mala fialové kruhy. Otec zase vyzeral akoby mal každú chvíľu dostať infarkt.

Posadila som sa k nim.

„Čo švagor?" pozrela som na Elie.

„Ach," mávla rukou. „Ten sladko spí, odkedy si večer ľahol do postele. Zato ja som dnešnú noc nezaspala ani na minútku."