Rider 2

4

Bolo skoro ráno, tuším dokonca ešte len nejaké tri hodiny ráno. Utápala som sa v zázračnej krajine snov, kde sme sa s Juliou smiali až nám slzy tiekli na nejakých hlúpostiach, kde som s bičíkom naháňala pána Kollára a kde mama odvážne sedela v sedle Stalghaiera s ktorým preskakovala vysoké prekážky, a neohrozene sa rútili k poslednej v poradí. Ten posledný sen bol veľmi smutný, vzhľadom k faktu, že Stalghaier pred niekoľkými rokmi opustil svet živých v úctyhodnom veku. Keď som bola malá, ešte žil a mama ma na ňom odjakživa vozila aby som si privykla na pohyb koňa. Keď som mala asi sedem rokov, mala som vlastného poníka, volal sa Miracle Old Patty a bol to Nemecký Športový Poník. Avšak čoskoro som z neho vyrástla a Pattyho sme predali. Navyše mama nastúpila na jazdiareň, kde momentálne sme, ako trénerka a o jazdenie som mala tak či tak postarané. Odvtedy som si vždy želala vlastného koňa. Nie, žeby som sa sťažovala, koní na jazdenie predsa máme dosť, no prídavné meno vlastný. Vlastný kôň o ktorého sa nemusím deliť s toľkými ľuďmi, vlastný kôň s ktorým budem pracovať ako ja uznám za vhodné, vlastný kôň ktorému budem môcť venovať viac lásky ako ktorémukoľvek inému (teraz totiž musím každému z nich venovať rovnaké množstvo lásky) proste kôň, s ktorým by som sa niekde vypracovala, chodila na preteky a podobne...

Tieto myšlienky ma začali žrať najmä pred rokom, keď som si spravila licenciu. To vám bol zaujímavý deň, pôvodne som mala ísť na Acaverengovi, no deň pred licenciou som sa dozvedela, že Aci ísť nemôže lebo na ňom pôjde iný človek. Zhodou okolností mi vtedy dohodili Athosa. Žrebca s vysokým sebavedomím, ktorého nikto iný okrem niekoľkých vyvolených silných dospelých jedincov mužského pohlavia (+moja mama, ktorá si s ním čo to zažila a skrotila ho až po dlhom čase snaženia) nejazdí. Oči mi vtedy vyskočili z jamiek a dúfala som, že si zo mňa len robia srandu, že mi dajú niekoho iného. Už som aj zvažovala možnosť, že si od Julie skúsim požičať Kukku, no tá ma odbila s tým, že na nej ide ona - navyše, vtedy sme ešte neboli také dobré kamarátky. Avšak, bohužiaľ, nikto nežartoval. Mama ma vtedy nešetrila, aj napriek tomu, že videla môj vystrašený výraz. Proste ma vysadila do sedla tej ozruty a čapla ho po zadku, nech idem. Mala som nervy a nevedela som, čo a ako. Mama ma však schladila ľadovým tónom a onedlho som už ani nevnímala na čom sedím, ale skôr som sa čo najprecíznejšie snažila splniť jej požiadavky. Na konci tréningu bol Athos rovnako svieži ako na jeho začiatku. Mimochodom, div sa svete, prežila som to. Dokonca sa mi to zdalo byť vcelku v poriadku. S miernym úsmevom som sa zdôverila o tomto svojom pocite mame, ktorá sa na mňa uškrnula a vyviedla ma na lúku. Bola som zmätená a nechápala som, čo sa deje.

,,Ak to usedíš a prežiješ, bude ťa rešpektovať," riekla, žmurkla na mňa a capla žrebca po zadku. Ten v momente vytryskoval z miesta a uháňal s vetrom o preteky. Ja som sa zakvačila do jeho hrivy a snažila sa nevyletieť v tej rýchlosti zo sedla. Zhlboka som sa nadýchla a usmiala som sa. Začala som si užívať rýchlosť, ktorou sme uháňali po lúke. A to bolo správne.

Na druhý deň so mnou tie úlohy (parkúr aj drezúru) zašiel ukážkovo a odvtedy som si ako jazdkyňa vybudovala rešpekt v stajni.

Odvtedy som si však začala viac všímať, ako láskyplne sa Julia pozerá na Kukku, s akou hrdosťou tľapká Súmrakov majiteľ krk svojho koňa, koľko emócií sa zrkadlí v maminých očiach, keď nám hovorí o všetkých dobrodružstvách, ktoré zažila so Stalghaierom a aké ladné sú Erikine pohyby, keď svojou drahou špeciálnou kefou zbavuje D'Amourovu srsť prachu. A začalo sa mi cnieť za Pattym. Začala som im závidieť to úžasné privilégium, ktoré majú. Na druhú stranu som si však plne uvedomovala, že aj ja mám v niečom výhody a mala by som byť vďačná za to, čo mám, nie ešte závidieť im.

No, ale aby som naviazala na začiatok. Ešte som tuho spala, keď sa mi zrazu začal prihovárať milý hlas.

,,Vaness... Vaness vstávaj. Vaness," prihováral sa.

Pomaly, ale isto som rozlepila oči a dívala som sa do šera na siluetu mojej mami sediacej na mojej postely a hladkajúcej môj chrbát.

,,No dobré ráno, Šípková Ruženka. Vstávaj. Musím súrne ísť na jazdiareň niečo vybaviť a ty musíš ísť so mnou," riekla. ,,Čiže sa láskavo ráč čo najskôr obliecť, obuť a poď.

Bola som veľmi, veľmi unavená a absolútne sa mi nechcelo vstávať, no slovo jazdiareň na mňa malo v tomto smere dobré účinky. Pomaly som sa teda vyteperila z postele a obliekla sa tempom slimáka. Vlasy som si zviazala do copu a obula som si jazdecké topánky. Už som si dozipsovávala chapsy, keď sa spoza môjho chrbta ozvala mama:

,,Nemusíš si dávať chapsy. Nejdeme jazdiť."

Bolo to očividné. Bolo by vcelku zaujímavé sadnúť o tretej ráno na chrbát koňa a ešte po ňom niečo chcieť. Len som pokrčila ramenami.

,,Sila zvyku," ozvala som sa nezaujate a dozipsovala som ich. Natiahla som si mikinu a už sme šli.

Nasadla som do zeleného jeepu a ostražito som sledovala cestu, ktorú som však aj tak vedela naspamäť. Cestou som ešte čiastočne bojovala aj s potrebou zaspať, no keď sme už boli pred jazdiarňou, ožila som. Auto Juliiných rodičov tu bolo tiež. Žeby nový kôň? Alebo má nejaký kôň koliku? Nie, veterinár tu predsa nie je.

Čo to teda je? Mama zaparkovala auto a ja som už bežala k Julii, ktorá stepovala pred klubovňou (ktorá je v takom akokeby domčeku. Sú tam prezliekarne, záchody 'zasadačka' aj miestnosť pre stajníkov). Z auta som vybrala deku a obe sme si ju spolu prehodili cez plecia. Podcenili sme totiž počasie.

,,Čo sa deje?" spýtala som sa zaujato s pohľadom upretým na vstupnú bránu.

Julia na mňa pozrela s prekvapeným pohľadom.

,,Ty to nevieš?" spýtala sa a nadvihla obočie.

Posledná časť v ktorej Vás držím v napätí, sľubujem 😁 Aký máte názor na túto časť?😊 Je trochu dlhšia ako zvyčajne 😃 A čo myslíte, čo sa deje? 😏 Na obrázku Athos 😊