Rider 2

3

Upozornenie! V tejto časti bude viac opisu, čiže toto upozornenie je skôr pre tých, ktorý opis nemajú radi, aby na to boli pripravený 😂 Ozaj, na fotke je Kukka 😊
Naše kroky sprevádzané hlasným smiechom viedli do sedlovne, kde si Julia brala veci na svoju ryšavú hannoverskú kobylu Kukku. Ja som do ruky brala Aciho veci.

,,Ozaj, Julia, musím sa ťa spýtať. Idem odniesť Súmraka a jeho stádo do výbehu, následne pojazdiť Aciho a následne Cathistu, s ktorou chcem ísť na vychádzku. Otázka znie, či s nami pôjdeš na vychádzku," povedala som a uprela som zvedavý pohľad na svoju kamarátku.

Tá sa na mňa pozrela a začala nahlas rozmýšľať.

,,Idem odniesť veci ku Kukke, pripraviť ju, pojazdiť a potom... No, asi by som s vami po tréningu mohla ísť," odvetila s úsmevom.

Hoci by som rada išla sama, potešilo ma to a tak som a úsmevom prikývla. Odniesla som veci k boxu s označením Sandivias Grande Acaverengo. Alebo zjednodušene Aci. Oproti stál Juliin box s menovkov Ich heiße Kukka - čiže Kukka. Následne som skočila do vedľajšej stajne za Súmrakom a vyviezla som ho vonku aj so všetkými členmi jeho stáda.

Medzi nimi D'Amour D'Alamour čiže D'Amour (arabský plnokrvník, šimel); Trafalgar (hnedák po Tarzanovi, KWPN); L'Enfant (Trafalgarov syn, tiež hnedák KWPN); Burr Insane čiže Burr (vraník, Anglický plnokrvník) a Corpenders Tiny Sweetheart čiže Tiny (malá, mrštná kobylka sfarbenia šimel).

Rýchlo som ich vyviedla a vrátila som sa k Acimu, ktorého som vyčistila, nasedlala a už som s ním aj kráčala smerom ku hale. Na moje šťastie tam Julia ešte nebola. Nasadla som do sedla, pokrokovala som ho, potom som si postavila kavalety a menšie skoky. Acaverengo bol učiteľ z našej jazdeckej školy. Ovládal drezúru, parkúr aj základy military. Ničoho sa nebál a bol poslušný, no jeho jazdec mu nesmel drncať na chrbte - musel ovládať aspoň základy.

Nasadla som naspäť do sedla a naklusala som ho. Robili sme ohybovačky, prechody, kavaletové cvičenia a podobné srandy, kým som necítila, že je Aci už kvalitne zahriaty a pripravený aj na niečo ťažšie. Najprv som si skúšala drezurácke prvky vyššieho stupňa typu prekroky, kontracval, preskoky a dokonca aj amatérsku cvalovú piruetu. Potom som si ledabolo postavila prekážky. Ešte predtým, ako nadvihnete obočie, nechajte ma to vysvetliť. Ak by som si ich postavila presne, trénovala by som si počítanie skokov a presný odskok a tak. Takto však musím dávať pozor a v hlave vymyslieť nejaké rýchle, múdre riešenie, ako to prejsť, koľko cvalových tam vopchať a podobne. Môžete si povedať, že by to mohlo koňa zmiasť, no Acaverengo je už ostrieľaný majster v týchto veciach a viem, že s ním tieto veci môžem skúšať, lebo ma podrží, ak to náhodou nevyjde.

Skúšala som si s ním teda toto. Preskakovali sme prekážky, robili sme si drezúru a tá hodina, počas ktorej sa k nám samozrejme pripojila aj Julia s Kukkou uplynula ako voda. Acaverenga som na klonci vykrokovala a patrične pochválila za - ako vždy - skvelý výkon. Zosadla som, odviedla ho do boxu, vybavila potrebné veci a už som chystala Cathistu. Práve včas. Julia už po svojej drezúrnej hodine vychádzala s Kukkou z haly a netrpezlivo si bičíkom poklepkala po čižme, pričom na mňa uprela karhavý pohľad za to ako dlho mi trvá. No ale schválne! Skúste zapnúť podbrušník nafukujúcej sa hrošici!

Keď sa Cathista konečne podriadila a moje utrpenie sa konečne skončilo, vyhupla som do jej sedla a už som šla za Juliou. Tá sa len usmiala a nevynechala uštipačnú poznámku pričom sama veľmi dobre vedela, aká to je drina. Spolu sme v tichosti šli na chrbtoch našich príšer s vypučenými očami a užívali si čaro okamihu. Keď sme konečne došli bližšie k lúke, naklusali sme si. Keď na to konečne došlo, nacválali sme a disciplinovane sme šli bok po boku. Keby sme chceli, mohli by sme sa prihlásiť do súťaže synchronizované jazdenie a isto iste by sme to vyhrali. A do súťaže o najlepšiu telepatiu, by sme sa mohli prihlásiť tiež. Stačil totiž jeden dobre načasovaný pohľad z oboch strán a obe sme už vedeli o čo ide. Obe sme sa s úškrnmi na tvárach postavili do strmeňov a popohnali svoje kobyly do trysku. Začali sa preteky. Obe sme sa čo najviac prikrčili ku krkom svojich štvornohých pretekárok a snažili sa byť čo najrýchlejšie. Kone fučali, kopytá dupali a my sme boli v tak známom, no stále tak úžasnom očarení.

Keď už bolo nad slnko jasné, že hoci obe kobyly majú v sebe pretekárskeho ducha a len tak sa nevzdajú, no "môj" hrošík je o čosi súťaživejší a rýchlejší (nikdy nepodceňujte hrochy!), spomalili sme do kroku a nechali tým žihadlám chvíľku pokoja na vydýchnutie. Po tomto výkone sme ich samozrejme patrične pochválili a dali sme im na zvyšok vychádzky pokoj. Aj tak sme to s Juliou potom celé prekecali - čo by sa pri takom uháňaní krajinou nedalo. Keď sme sa vrátili, kobyly boli spokojné a spotené, a my sme boli tiež spokojné, a spotené. Zliezla som z Cathisty, pričom som pri dopade nadobudla pocit, že moje chodidlá sú z porcelánu a práve sa rozpadávajú. Chvíľu som postála na mieste. Keď som konečne zas pocítila, že moje nohy sú súčasťou mňa, pohla som sa vpred, odstrojila Cathistu, z ktorej lialo ako z krhly a okúpala som ju.

Potom ju už len vykúpala a odložila, vypomáhala som mame s klientmi a šlo sa domov. To som však ešte nevedela, čo sa na mňa chystá...