Rider 2

5

,,Čo mám vedieť?" spýtala som sa, pričom som zvraštila obočie.

,,Dnes prichádza nový kôň. Veľa detailov sa o ňom však bohužiaľ nevie," povedala a pokrútika hlavou.

Brána sa otvorila a dnu pomaly vchádzalo auto s prívesom. Uprela som naň pohľad. Nevyzeralo nijak mimoriadne, čiže jeho majitelia asi nebudú dáky nóbl ľudia zo západu...

Ale počkať. Ten príves poznám. Biely so zelenými pruhmi v strede. To je príves Klausa Antoina Weissa. Robí nám 'transportéra' - dováža kone do jazdeckej školy a súkromníkom, ktorí nemajú vlastný príves. Čo za koňa to teda bude?

Jeep zabrzdil a Klaus (vždy vysmiaty chlapík v stredných rokoch - alebo teda môj otec, ak mám povedať formálnejšie) vystúpil so svojim večným úsmevom na perách z vozidla. Prikráčal k nám, mamu vystískal a mňa tiež. Aby ste to lepšie pochopili, rodičia sú najlepší priatelia, avšak nie manželia. Raz, keď spolu boli na večeri, skončilo to... Vznikom mňa. Obaja s mojim narodením súhlasili, Klaus sa dokonca podieľal na mojej výchove a pokrýva časť mojich výdavkov, no väčšinu jeho života sa venuje hlavne svojmu zamestnaniu. Hoci to je, ako to je, som za to rada. Mám dvoch milujúcich rodičov, ktorí si dokonale rozumejú.

No, ale naspäť do prítomnosti. Pozdravil aj Juliu a jej mamku. Potom pozrel na mňa a poprosil ma, aby som mu s tým koňom pomohla.

,,Čo je to zač?" spýtala som sa.

Klaus sa uškrnul.

,,To ti vysvetlí mama," riekol proste a rukou mi naznačil, aby som šla ku koňovi, odviazala ho a vyviedla.

Otvorila som bočné dvierka a zbadala som koňa ako obrázok. Trochu nespokojného, no stále nádherného. Keď ma zaregistroval, zaerdžal. Len som sa naňho usmiala a pohladkala som ho po nose. Odviazala som vodítko a popod tyč som preliezla k nemu. Dvere prívesu sa otvorili, na čo zdvihol hlavu. Keď mu Klaus odistil tyčku spod zadku, začal cúvať, akoby sa mu priestor v prepravníku úplne zhnusil. Šla som za ním a keď sme boli úplne vonku, viedla som ho smerom k mame. On kráčal so zdvihnutou hlavou a sledoval okolie.

,,Čo je to zač?" spýtala som sa mami.

,,Nový člen jazdiarne, šesťročný valach po Capibarovi a Mon Cherry menom Mon Calgado," po týchto jej slovách som zostala stáť s otvorenými ústami. Mon Cherry bola predsa tou parkúrovou kobylkou, ktorej kúpu mama zvažovala, no nakoniec sa aj tak predala nejakým chovateľom, kde občas chodila na nejaké preteky, okrem toho sa predpokladane používala ako chovná kobyla. A Capibara? V rodokmeni má Cassiniho a Casalla. Čo viac dodať? Jednoducho som v rukách držala asi najúžasnejšieho koňa v živote (a to som si ešte nedávni myslela o Cathiste, ktorá má zase v rodokmeni Chico's Boy-a). Na druhej strane som sa zase držala svojho presvedčenia, že rodokmeň predsa koňa nerobí.

,,Jeho majitelia sú postarší ľudia, milý manželský pár s istým lepším postavením v minulosti - len tak si mohli dovoli dovoliť toto stvorenie. Ako bývalí jazdci si mysleli, že ho zvládnu, avšak vek je vek - to platí u oboch, aj u toho pána, aj u Calgada, tak sa rýchlo presvedčili o opaku. Stále však chcú jazdiť. Preto... Preto som sa rozhodla, že im ponúknem výmenu koní. Zajtra odvezieme jedného z westerňákov. Je na tebe vybrať toho najbezpečnejšieho a najposlušnejšieho. Poobede sa prídu pozrieť na jedného z dvoch, ktorých vyberieš a rozhodnú sa, ktorého zoberú," povedala a moje srdce vynechalo úder. Presne som vedela, ktorý z westernových koní je ten najbezpečnejší a najposlušnejší.

Bol ním Spotty, čiže Flawless Devinspot, hnedo/ryšavý snowcap valach. Kôň, ktorý ma naučil základy v sedle, s ktorým som šla ako s prvým na vychádzku, ktorý mi ukázal, o čom skutočne je jazdectvo. Bol mojím partnerom, keď som sa počas jedného letného večera vo veku asi desiatich rokov rozhodla utiecť z domu, lebo mama predala Pattyho. Prebehla som na jazdiareň a bez hocakého vybavenia som sadla na Spttyho, ktorého som najprv vyviedla vonku z boxu a šli sme po našej zvyčajnej vychádzkovej trase. Sedela som na ňom bez sedla, jednou rukou som sa držala jeho hrivy a tryskom sme sa rútili po lúkach. Bolo to na nezaplatenie. Milovala som ten pocit absolútnej slobody. Mama si však všimla, že nie som doma a že Spotty tiež nie je vo svojom boxe ani výbehu a došlo jej to. Rovnako ako ja - teda bez hocakého vybavenia sadla na Teddyho (C'mon Sense Tedy) tiež westernového koňa, hnedého AQH a uháňala za mnou. Ja som sa medzitým postavila do stredu jednej z lúk a pozorovala som západ slnka. Bolo to čarovné, keďže Spottyho pozoroval tiež. Mama nás našla a brala domov. Cestou sme prediskutovali problém, vyriešili sme ho a ja som si pár vecí uvedomila. Napríklad fakt, že to bolo veľmi nebezpečné a mohlo sa nám niečo stať. Fakt, že som na Pattyho už priveľká a tam kam šiel mu bude lepšie. Alebo fakt, že Spotty je môj najlepší kamarát.

Časy sa však menia, ja rástla a uvedomovala som si, že sa musím posúvať, a že western nie je odvetvie pre mňa - som skôr angliovo založený človek. Spottyho medzitým jazdili malé deti ako voľakedy ja a westerňáci, ktorí s ním dosahovali rôzne úžasné úspechy. Myslím, že hoci som Spottyho milovala, nikdy som nevedela úplne odceniť to, aký poklad to naozaj bol. Vozil deti, robil hipoterapiu, stal sa majstrom našej krajiny v traile...

A zajtra, alebo poprípade už dnes, je posledný deň, kedy ho vidím. Posledný deň, kedy sa naňho budem môcť usmiať, pohladkať ho po nose... Viem však, že nubudem jediná, komu bude chýbať. Isto bude chýbať aj tým westerňákom, ktorí na ňom jazdili (hoci teraz sa už tiež posunuli jazdením mladších koní ako je Teddy, Black Thing Devadin, Task Completed a Mad Cody), no teraz je už aj on starší, preto ho jazdia najmä malé deti, ktorým bude určite tiež chýbať.

No zároveň som si musela uvedomiť fakt, že sa isto bude mať u tých ľudí dobre, navyše, ja dostanem veľkú šancu rozvýjať sa v jazdectve s Calgadom.

Pozrela som na mamu a prikývla som. Potom sme ja a Julia ukázali Calgadovi celú jazdiareň, dali sme mu dole prepravné chrániče a dali ho na zvyšok noci do boxu. Potom sme z prepraváku vybrali jeho veci, tj. sedlo, uzdečku, podsedlovky, deky, chrániče a tak ďalej, a tak ďalej.

Nakoniec som videla Klausa kráčať smerom naspäť do prívesu, čo znamenalo, že odchádza. Ešte som sa k nemu rýchlo rozbehla a objala ho. On mi objatie opätoval a potom šiel ďalej.

Som späť! 😄 Táto časť je trochu dlhšia, trochu viac flashbackovejšia a vysvetĺujúcješia 😂 A sci-fi, keďže sám Capibara má ešte len 4 roky, preto nie je možné aby mal 6 ročného potomka 😂 Avšak to som zistila až neskôr, čiže 😐😂 Takže to berme tak, že sa to odohráva trošku viac v budúcnosti 😂 No, čo si myslíte o tejto časti? 😄 Napadlo niekoho rozmýšľať o tom, prečo je všade spomínaná len jej mama, otec nikde? 😁 Ďalšiu časť napíšem.... Niekedy. Neviem Vám presne povedať deň a čas, ale bude to tak počas ďalšieho týždňa, možno aj skôr 😄