Smrť alebo život? (DOKONČENÉ)

Spomienky

V posledných dverách na zemi zviazaný o stĺp v strede miestností bol Alex.
Slzy tiekli od nadšenia popri utekaní.
Uzol nebol až taký ťažký na odviazanie.
Alex je naozaj pri mne.
Pevne má stisol a dal mi jemný bozk na pery.Nikdy mi nebolo lepšie.
„Strach bol silnejší ako ja a skončil som tu dole,nikdy nepodľahnúť strachu to jediné od teba chcem!”potichu mi pošepkal do ucha.
Nechápavo som naňho pozerala.
„Ja vôbec neviem,čo sa tu deje,ako to že si tu a nie na lôžku,tá esemeska,čo si mi napísal malo byť čo?”on sa iba zo zdvihnutým obočím na mňa pozrel.
„Prišla mi od teba esemeska,že ležíš v nemocnici,si sa skoro zabil kvôli našej hádke.”pri rozprávaní mu o esemeske sa začala miestnosť zmenšovať.
„Bež!”nahle vykríkol a bežali sme ku schodisku.
Všimla som si,že Alex kríva.
Spýtavo som ukázala na jeho nohu.Vyhrnul si gate.
Mal tam dosť škaredú ranu ale jemu to bolo asi jedno lebo iba prevrátil očami.
Stále mu ottial tiekla krv nie síce vo veľkom množstve ale aj tak je to vážne.
Pododala som mu deku.
„Roztrhaj ju!”môj príkaz ignoroval.
„No tak roztrhaj ju!”po zdvihnutí môjho tónu nakoniec poslúchol.
S kusom deky som mu pevne obviazali nohu.Aby mu netiekla krv.
„Ja som ti žiadnu esemesku neposlal.”a tým skončila naša debata.
Keď som vstala potiahol ma ku výťahu.
„Nie do výťahu má nedostaneš!”moj výkrik musel počuť aj hluchý.
Pustil ma a a pozrel sa mi do očí.
„Ja viem,že musíme ísť výťahom.Bol otvorený.Je to znamenie.”snažil sa ma presvedčiť.
„Je pravda,že keby som nešla nájsť poistky nenašla by som ťa.Ale nechcem skončiť ako moja babka.Presne v tejto nepocnici sa odtrhli lanká na výťahu.”ani som nestihla povedať čo bolo ďalej a objal ma.