The Maze Runner: Beginning Of War

Chapter 2

Nevieme koľko som spala ale zobudila som sa na to ako so mnou niekto trasie. Pomaly som otvorila oči a zbadala Teresu. Usmievala sa nado mnou a potom si sadla na posteľ.

,,Poď už bude oslava. Spala si dosť dlho." zasmiala sa a pomohla mi vstať.

Upravila som sa aby som vyzerala aspoň trochu ako človek. Pozrela som sa do zrkadla a na tvári sa mi objavil zmätený pohľad. Čo do kelu...? Mohla som mať tak 18 rokov. Ale však včera som mala 16- ste narodeniny.

,,Teresa koľko mám podľa teba rokov?" opýtala som sa vystrašene.

,,18 prečo? Stalo sa niečo? Vyzeráš vystrašene." opýtala sa nechápavo.

Len som pokrútila hlavou a vyšli sme z izby. Nechcela som ju tým zaťažovať. Neskôr pôjdem za Albym možno on bude niečo vedieť. Všimla som si že už je celkom tma. Prešli sme k veľkej vatre a zacítila som niekoho pohľad na mne. Zdvihla som hlavu a moje oči sa stretli s tmavo-čokoládovými očami ktoré patrili Newtovi. Usmial sa na mňa a mala som veľké šťastie že bola tma a svietilo len pár faklí ináč by si všimol že sa červenám. Úsmev som mu vrátila a začala som venovať svoju pozornosť Albymu.

,,Zapáľte to!" skríkol Alby a tí čo mali fakle ich hodili do vatry. Vatra začala horieť a musela som sa usmiať pretože to bolo vážne pekné.

Tancovali sme, pili a ja som si nakoniec išla sadnúť za padnutý peň. Chvíľu som rozmýšľala keď som si všimla že si ku mne niekto sadol.

,,Dúfam že neruším. Všimol som si že tu sedíš sama tak som ti prišiel robiť spoločnosť." zasmial sa chalan s britským prízvukom. Áno tým chalanom bol nik iný ako Newt.

,,Neboj nerušíš len som sa zamyslela." usmiala som sa na neho a jemne ho buchla do ramena.

,,Dáš si?" opýtal sa podávajúc mi nejakú tekutinu. ,,Je to Gallyho recept. Asi ti to chutiť nebude lebo je to dosť silné ale skúsiť môžeš pokiaľ chceš." usmial sa na pol úst.

Som jediná ktorá si všimla že sa vkuse na mňa usmieva? Zobrala som si ten Gallyho recept a napila sa z neho. Horká chuť  sa mi rozliala po jazyku ale ja som to prehltla. Nebolo to až také zlé.  Keby že to mám k niečomu prirovnať tak to chutilo asi ako vodka, rum, whiskey a ešte niečo neidentifikovateľné dokopy.

,,Wow čudujem sa že si to prehltla. Thomas sa z toho prvý deň skoro zgrcal." začala som smiať a pozrela sa na Thomasa ktorý na nás zmätene pozeral.

Po chvíli čo sme sa rozprávali som sa ho to už musela opýtať. Mala som strach že mi povie to isté čo Teresa ale asi by som nezaspala.

,,Koľko mám podľa teba rokov." vypadlo zo mňa skôr ako som si stihla premyslieť či to nebude vyznieť drzo.

,,Povedal by som tak 18 prečo?" pozrel na mňa tými veľkými hnedými očami.

,,Len tak. Ale chcela by som vedieť niečo viac o labyrinte. Teresa mi vravela že tam nikto neprežil okrem Thomasa prečo?" videla som ako ho táto otázka zarazila.

,,Voláme ich plačlivce. Sú to niečo ako pavúky ale so železnými nohami. Vychádzajú iba v noci." naznačil mi aby som sa pozrela za seba.,, To sú bežci. Mihno je ich šéf. Každý deň keď sa brána do labyrintu otvorí oni tam vbehnú a snažia sa nájsť cestu von." pozrie na mňa vážnym pohľadom.

,,Koľko už hľadajú?" opýtam sa priškrteným hlasom.

,,4 roky." oprie sa znova o peň, povzdychne si a napije sa Gallyho nápoja.

,,Počúvaj." zrazu sa na mňa otočí a naznačí  mi aby som počúvala.

Z labyrintu a ozve hluk. Niečo také ako som počula keď sa zatváral vchod ale toto bolo o dosť ďalej.