The Maze Runner: Beginning Of War

Chapter 3

Stojím uprostred bielej miestnosti. Je tu stôl, stolička a veľké okno cez celú stenu. Všade okolo mňa je krv a to čo uvidím na zemi ma doslovne odrovnalo. Bola tam moja sestra Polly. Mŕtva.

,,Polly prosím zobuď sa. No tak prosím." slzy mi tiekli z očí.

Vyzerala inak. Po celom tele mala čierne žili. Bola nakazená. Moja sestra bola nakazená ale niekto ju zabil skôr ako sa stihla úplne premeniť. Nad ňou stála Ava.

,,Čo si to spravila! Sľúbila si že nedovolíš aby sa nakazila. Aby sa jej vôbec niečo stalo!" kričala som na Avu a potom sa mi zlomil hlas.

,,Rachel čo tu robíš choď preč prosím ťa." povedala moja mama ktorá stála vedľa nej.

,,Ty na mňa nehovor. Keby že sem neprídem tak mi to ani nepoviete. Určite by ste mi klamali a povedali že je v poriadku. Pretože to je to čo vy robíte. Vždy sa snažíte zahovoriť pravdu. Lenže viete čo ja už mám toho dosť. Skončila som s vami."

,,Vieš že skončiť nemôžeš." pozrela na mňa Ava.

,,Nie? Tak sleduj." povedala som jej opovrhujúcim hlasom.

Utrela som si slzy a bez náznaku emócií som vyšla z kancelárie. Hneď ako som prekročila prah chcelo sa mi plakať ale potlačila som to. Toto ich bude stáť draho. Chcú vojnu? Tak ju budú mať.

Prudko som sa posadila a hneď si dala ruku na ústa aby som nezačala kričať. Slzy mi tiekli z očí a ledva som sa vedela nadýchnuť. Potlačila som vzlyky aby som nikoho nezobudila. Nepotrebujem aby mi sem vbehol Newt alebo Minho s tým že čo sa deje. Keď som sa ukľudnila postavila som sa a išla sa prezliecť. Viem že už po tomto nezaspím. Vážne musím ísť za Albym. Najprv to že si nepamätám 2 roky môjho života a teraz tento sen. A možno to nebol sen ale spomienka. Bolo to moc živé. Potichu som vyšla z izby a prešla cez chodbu až von. Musím si ísť prevetrať hlavu. Vošla som do lesa ktorý sa zdá cez noc desivý. Bola som hore skôr ako bežci takže som sa nemusela báť že na niekoho narazím. Keď som bola hlbšie v lese aby som si bola istá že ma nikto neuvidí vyliezla som na strom z ktorého bol perfektný výhľad na flek. V hlave som si stále prehrávala ten sen. Čo ak je Polly vážne mŕtva. Čo ak to nebol sen ale vážne sa to stalo. Nad tou predstavou mi začali tiecť slzy. Rýchlo som ich zotrela pretože nebolo u mňa zvykom plakať. Väčšinou som sa tvárila akoby sa nič nestalo. Ale teraz to bolo iné. Mala som pocit že po toľkých rokoch skrývania citov to musím dať zo seba von. Zavrela som oči a nechala slzy tiecť po mojej tvári. Sedela som tam dosť dlho pretože som za počula ako sa otvárajú brány. Otvorila som oči a pozrela som sa tým smerom. Zbadala som Albyho, Minha, Newta a Thomasa. O niečom sa rozprávali a potom Minho a Thomas vbehli do labyrintu. Newt sa otočil na Albyho a začali sa o niečom rozprávať. Vošli do usadlosti a po chvíli z nej vybehli s vystrašeným výrazom. Vyzeralo to akoby niekoho hľadali. Hľadajú teba ty krava. Rýchlo som zoskočila zo stromu a so zamysleným pohľadom som sa vybrala k nim. Keď ma Newt zbadal hneď sa za mnou rozbehol.

,,Rachel kde si bola hľadali sme ťa." pozrel na mňa pohľadom vystrašeného šteňaťa.

,,Mala som nočnú moru a potrebovala som si prečistiť hlavu." pri spomienke na "sen" mi začali slziť oči a tak som sklopila hlavu aby si to nevšimol.

Zjavne mi to nevyšlo lebo sa na mňa pozrel s otázkou v očiach. Nemôžem mu to povedať lebo si bude myslieť že mi preplo a to nechcem. A Alby nebude? Zase sa ozvalo moje skvelé podvedomie.

,,Deje sa niečo?" pozrel na mňa Alby a trochu naklonil hlavu na bok.

,,Nie len mi niečo padlo do oka." zdvihla som hlavu a usmiala sa.