♠ 5 ♠

32 5 0

by SpringFoxySVK

by SpringFoxySVK

"Takže... môžem začať?" opäť sa na mňa usmial. Musím priznať že má nádherný úsmev. Ale nenechám sa ním oklamať. Raz ma zradil. Nenechám ho urobiť to znova. Budem sa brániť.

Slabo som prikývol a sadol som si na stoličku za mojím stolom zatiaľ čo on mi sedel na posteli.

"Neplánoval som ublížiť ti. Nevedel som že ťa chalani moc nemusia. Doplo mi to až keď ťa zmlátili ale nechcel som zasahovať aby som niečo nepokazil." nachvíľu sa zastavil a svoj zrak zabodol do zeme. Nadýchol sa že chce niečo povedať, ale ja som ho s radosťou prerušil: "Alebo si sa len bál že si znížiš popularitu, nie?" sledoval som každý jeho pohyb a on si toho očividne všimol lebo sa pozrel priamo na mňa... do mojich očí. "Nie." chvíľu sme sa na seba pozerali, až som sa odvážil otočiť tvoju hlavu do inej strany aby som sa mu nemusel pozerať do očí. "Mhm. Jasne. Si na našej škole tri dni a už si členom najpopulárnejších deciek na škole. Vypadám snáď ako debil?" Jungkook sa postavil z postele a prišiel bližšie ku mne. Až stál úplne pri stoličke na ktorej som sedel ja, zastavil sa. Trocha sa nahol ku mne a bradu mi chytil medzi jeho ukazovák a prostredníček. Moju hlavu si naklonil k sebe, čiže sme si pozerali navzájom do očí. "Počúvaj ma teraz dobre. JA by som ti nikdy neublížil. Už hlavne preto, lebo si mi za ten deň a pól prirástol k srdcu. Takže tu netrep blbosti. Keby som chcel, už si v nemocnici." povedal dosť chladno zatiaľ čo nenarúšal náš očný kontakt. Ok, toto bolo dosť creepy. "Ako môžeš mať rád človeka ktorého prakticky ani nepoznáš?" spýtal som sa ho, ako odpoveď. On sa len narovnal a opäť svoj pohľad zabodol do zeme. "Netuším." odpovedal jednoducho. Ja som len prikývol. "Proste ťa mám rád." povedal s ďalším úsmevom na tvári a pozrel sa späť na mňa. Povzdychol som si.

"Mám odpustené?" zasmial sa. "No neviem neviem." zamyslel som sa a otočil som sa od neho. Otočil som sa lebo som sa usmieval... Bože čo so mnou robí?

"Hej!! Ja som to videl!" znova sa zasmial tým sladkým smiechom a chytil mi ruky. Vytiahol ma zo stoličky a dotiahol ma na posteľ. Sadli sme si a chvíľu sme pozerali do blba ako idioti.

"Um... a prečo ťa chalani nemajú tak radi?" vedel som že to príde. "Nerieš." prisunul sa ku mne trocha bližšie. "Ale ja to chcem vedieť. Nemôžu ťa len tak nenávidieť." mám byť ticho alebo povedať pravdu ale riskovať že prídem o svojho asi momentálne jediného kamaráta? "To je jedno. Nepotrebujem prísť aj o teba. Nechaj to tak." rozhodnem sa pre tú prvú možnosť. "Takže... ty si o nich prišiel? Už niečo viem. Pokračuj." usmial sa obímul ma okolo ramien. "Nebudem. Povedal som aby si to nechal tak."

"Ale..."

"Yoongi! Som doma!!!" oh môj bože díky ti mami. "Dobre!!!" zakričal som jej späť. Hneď na to som sa postavil a vybral som sa za ňou. Dobehol som do obývačky a pomohol som mame s vecami. "Ako si sa dnes mal?" spýtala sa ma. "Em... celkom fajn. Počuj, mami. Mám tu spolužiaka. Vadí to?" hneď na tom som uprel svoj zrak na Jungkooka ktorý sa zjavil v obývačke a zozadu pozoroval mňa a moju mamu. "Nie. Samozrejme že nevadí." mama sa na mňa milo usmiala. "Dobrý deň." Kookie sa jej slušne pozdravil a nezabudol sa pri tom aj usmiať tým jeho úžasným úsmevom. Zaujímavé, mal by si ho nenávidieť. Nie sa do neho zamilovať.

"Ahoj. Ty si?" mama sa na neho usmiala opätovne a hneď na to sa... Jéžiš toto bude zas. Jungkook pristúpil bližšie k mojej mame. "Jeon Jungkook, madam." povedal slušne a na to sa slabo uklonil. Ten čo si dal? Moja mama sa na ňom len slabo zasmiala. Tašky čo doniesla mama som položil na zem a zobral som Kooka za ruku. "Pôjdeme ku mne, ak ti to nevadí." hneď na to som ho začal ťahať za ruku ku mne do izby a všetko čo som počul bolo len slabé 'dobre' od mojej mami. Zavrel som za nami dvere od izby a všetko čo som počul bol Kookieho sladký smiech. Pozrel som sa na neho pohľadom že čo sa deje. "Akú máš milú mamu. Ozaj, bol si zlatý keď si ma začal ťahať, ale ja už budem musieť pomaly ísť." povedal a pristúpil trocha bližšie ku dverám.

"Aha..." povedal som potichu a na to ma chytil za ramená. "Ale budeme si ešte písať. Ok?" usmial sa odišiel z mojej izby. Počkať... a čo ahoj? Rýchlo som bežal dole za ním aby som sa s ním mohol rozlúčiť.

Keď sme sa rozlúčili rýchlo som utekal do svojej izby a čakal som kedy mi napíše. Keď mi cinkla správa, myslel som, že mi už píše... ale bol to niekto úplne iný.

Neznáme číslo: Kookieho nečakaj. Stretli sme ho po ceste a ide s nami do mesta. ;)

Po tej správe som trocha zosmutnel. Ale čo iné som mohol čakať. Podľa čísla som zistil že to bol Jin. Ále kto iný. Ten debil si myslí že si nepamätám jeho číslo. Odložil som mobil vedľa a ľahol som si. Nemám ja úžasný život?

----------------------------------------------------------------------------------------------

End. Srry ja som proste neschopný človek dnt hejt me plz.

POSLEDNÝ UPDATE: 8.2. 2018

SLOVÁ: 877