Pretrel som si oči. Zodvihol som hlavu a keď som sa pozrel von oknom, onedlho sme prešli značku, ktorá značila, že ani nie za hodinu budeme doma.
Pozrel som sa na Kevina.
Možno aj on bude ako ja.
Možno aj on bude na chlapcov, ale mne to nikdy nepovie.
Možno nie.
Možno áno.
Keby bol ako ja, bál by sa mi to povedať. Bál by sa ako ja teraz.
Teraz sa tak presne isto cítim aj ja. Neviem, či to už rodičia vedia, ale nemám v pláne im to povedať.
Teda nie v najbližších dňoch.
--------------
den 37.
streda.
ani som si nestihla všimnúť, že je tomu už viac ako mesiac. ten čas strašne letí, no nič sa u mňa nezmenilo.
len cítim akoby mi moje telo slablo. naposledy som chytila do rúk pohár a skoro som ho neudržala.
(no bol plný to preto)
dneska ma prišla pozrieť iba mama. nič zvláštne mi nepovedala. doniesla mi nejaké knižky, pohladila ma a odišla.
odhrnula som si tričko a pozrela som sa na moje brucho. rebrá mi krásne trčali von.
milujem ten pohľad.
+
práve prišiel doktor a vybral mi tú hadičku. no dal mi jednu podmienku.
pokiaľ nebudem jesť normálne jedlo, opäť mi ju dá naspäť. nič som mu nehovorila, iba som prikyvovala.
teraz keď som tu sama, buď čítam, alebo kreslím.
a poviem ti niečo...
vôbec nemám chuť na jedlo
----------------
'Prečo? Prečo sa zabíjaš?' Povedal som si v hlave. Stále som nedokázal pochopiť ako si naivne hovorí, že nieje hladná, a že neudržala ten pohár preto, lebo bol ťažký.
Ničí sa, no ona to nepochopí.
Prelistoval som už zopár strán čo mi zostáva. Bojím sa. Bojím sa keď sa dozviem ako to skončí.
No viac sa bojím toho, ako skončil jej život.
budem rada za hviezdičku♥
ESTÁS LEYENDO
vyhrala si. |DOKONČENÉ|
RomanceChlapec menom Erwin nájde na ceste pohodený špinavý denník. Keď ho otvorí a začíta sa do neho, pochopí, že ten denník patrí len 16 ročnej Lexi, ktorá podlahla ''kúzlu'' anorexie. No Erwin nespoznáva iba Lexin príbeh, ale spoznáva aj seba samého. Mal...
