"Mnohý z tých, čo žijú, by si zasluhovali smrť. A mnohý z tých, čo zomreli, by si zaslúžili žiť."
****************************
Miestnosťou sa ozýval pravidelný klepkavý zvuk spôsobený nekľudným búchaním prstov o bledý drevený kuchynský stôl.
Čaj na stole bol už skoro studený, no chlapcov nepokoj nevychladol tak rýchlo ako čaj. Upadnutý vo vlastných myšlienkach bádal, aký bude jeho nasledujúci krok.
Mal kopu svojich vlastných povinností a ešte mu na krk hodia toto? Neuveriteľne.
Zhlboka sa nadýchol aby zahnal horkosť vo svojej duši a siahol po pohári s čajom.
Hoseok sediaci naproti nemu pokyvoval hlavou zo strany na stranu, v očiach kľudný výraz, no v hlave mal rovnaký neporiadok ako Jin.
Jeho myšlienky sa taktiež točili kolo mladého Jungkooka.
Že má prísť nová osoba, o tom počul, ale prečo niekto v tak zlom stave?
Neuvedomujú si snáď aké je nebezpečné zobrať niekoho kto doteraz žil vo svete inakšom ako je ten ich a nemilosrdne ho sem hodiť? Hoseok zvráštil obočie k sebe a jeho pohlaď ustal na Jinovi.
"Spí už dva dni" prehodil Hoseok bez záujmu a svojimi očami vyhľadal Jinove, čím si získal jeho plnú pozornosť.
"Do jedla som mu podal narkotiká, nieje vôbec prekvapujúce že ešte spí" prehodil neutrálnym hlasom Jin a usrkával si zo svojho čaju. Hoseok ho bedlivo pozoroval no Jina vôbec netrápil jeho pohlaď.
Dôležite teraz bolo čo urobí s tým šteniatkom. Šteňa, to je slovo ktoré ho napadlo keď sa pozrel na Jungkooka. Nevinný, ustráchaný výraz netušiaci že bolesť ktorú momentálne zaživa je len počiatok jeho cesty.
Keby nemusel, nerobí to. No ma príkazy z hora, od vyšiej moci, ako to on rád hovoril.
Miestnosťou panovala ticha avšak kľudná atmosféra, vonku sa zbiehali búrkové mraky a všetko nasvedčovalo tomu že v najbližších hodinách bude búrka.
Hodiny ukazovali ôsmu hodinu večernú a Jin nemal stále dorobené papiere pre nadriadeného.
Mal pocit že mu v poslednej dobe padá všetko na hlavu.
"Nemyslím si že je voči nemu fér hodiť ho medzi nás." zamumlal trošku podráždene Hoseok narážajúci na Jungkooka.
Jednou rukou si podoprel bradu a druhou skúmal už prázdny hrnček od čaju.
"Lepšia otázka je, čo je fér" povzdychol si Jin. Hoseok mal z časti pravdu.
"Bohužiaľ o tomto už ale nerozhodujeme mi, havran si ho vybral, aj keď netuším aký mal k tomu dôvod." naďalej mumlal Jin.
"Ten malí nieje niekto kto by sa hodil do organizovaného zločinu, vsadím sa že havran to robí už len z ľútosti. Veď sa na neho pozri, zahynie v prvej prestrelke." zavrčal Hoseok a rozhodil rukami kolo seba. "Vyzeráme jak keby sme zbierali túlavé psy po smetisku."
"Nezabúdaj že aj ty si bol túlavým psom zo smetiska" kladným hlasom prehovoril Jin a znova si odsrkol čaju. "Havran v ňom niečo vidí a ja nebudem spochybňovať jeho rozhodnutie."
"Vravím ti že je nepoužiteľný, nebudem sa dívať na to ako ho zničíte ešte viac." udrel päsťou do stola a prudko sa postavil.
"Odchádzam, mám ešte svoju robotu." zavrčal a pobral sa do predsiene. Hoseok bol naštvaný, nie že by to u neho bolo niečo nezvyčajné, ale toto bolo iné.
Zločin nieje odvetie kde môžete dotiahnuť kohokoľvek. Ľudia tu denne umierajú a jemu to prišlo ako zbytočne plytvanie životom, predsa by bolo Jungkookovi lepšie keby ostal otrokom.
Obul si svoje topánky ktoré sa povaľovali pri botníku, chmatol prvú bundu z vešiaku a silným prasknutím zavrel dvere.
Jin ostal sedieť v kuchyni premyšlajúc nad Hobiho slovami. Vedel že Hoseok má pravdu a že takú malú kvetinku ako Jungkook čaká v najbližšej dobe smrť, no namal nič čo by mohol urobiť.
V podstate mu to bolo aj jedno. S hlbokým povzdychom dopil svoj čaj a sledoval škaredé počasie za oknom.
------------------------------------
Jungkook sedel na svojej posteli a obzeral sa po svojej izbe. Prvotný šok ho už prešiel a v ňom sa začínala prebúdzať zvedavosť.
No aj napriek túžbe prejsť sa po izbe a obzrieť si jej kúty, ostal sedieť na posteli. Nemal pojem o čase no vzhľadom na to že vonku bola tma, usúdil že je večer.
Ešte raz si poobzeral izbu. Bola veľmi pekne zariadená prevažne do bielej farby.
Až teraz pri bližšom zaostrení po izbe si všimol, že na stole je položený list a vedľa noho sú uložene veci.
Spočiatku váhal, no nakoniec sa rozhodol isť pozrieť sa čo je to za list. Opatrne pristúpil ku stolu akoby očakával nejakú hrozbu a jemne zobral list.
"Milí Jungkook. Dovoľ mi aby som sa predstavil, moje meno je Kim Soejin. Veľmi sa ospravedlňujem v mene svojom aj môjho kolegu, že sme ta vydesili. Aby som ťa uviedol do obrazu je tu pár informácií ktoré by si mal vedieť. Prvou je, že od dňa kedy si bol zakúpený pánom Tuzziom si bol aj zbavený otroctva. No pravdou je že úplnú slobodu nemáš, hoci niesi otrok, si jeho zamestnanec. Druhou vecou je naplň tvojej práce, na to aby si bol schopný vykonávať určenú robotu si budeš musieť prejsť určitým tréningom, jak psychickým tak fyzickým a od toho sme tu mi. Viem, že je to na teba mnoho informácii, preto ti dávam času koľko budeš chcieť a až sa budeš cítiť pripravený prdí za mnou."
Jungkookovi sa nahrnuli slzy do očí. Ako môžu? Ako si z noho môžu robiť takúto srandu? Zbavenie otroctva? Nemožne.
Prečo by to niekto robil? Čím by si to zaslúžil, veď ešte aj ako otrok bol nanič.
Cítil sa nenávidený, dotknutý, ublížený, akoby sa celý svet otáčal proti nemu. Neveril na slovo voľnosť a už vôbec nie na to, že by mu ju niekto dal len tak.
Jungkook ťažkým krokom prešiel naspäť k posteli, kde si sadol na jej kraj, nepusťajúc Jinov vzkaz z ruky.
Nie. Musí sa dať dohromady. Jungkook zvráštil obočie pri nepríjemnej chvíli ako sa v ňom bili rôzne pocity.
Chcel plakať, no vedel že mu nič nepomôže.
Čo sa jeho krásne oči len naplakali ale slzy ho nikdy nezachránili. A čo ak to myslia vážne? To že z neho urobia normálneho človeka. Už nemôže plakať ako malé dieťa. Rozhodol sa.
Odkaz položil na nočný stolík a plný odhodlania sa rozhliadol znova po izbe.
Ak naozaj myslia vážne to čo tvrdia, potrebuje sa s Jinom porozprávať. Na skrinke kde sa nachádzal vzkaz bolo aj oblečenie.
Zo svojím oslabeným telom sa pokúšal urobiť pre neho pomali nadĺudský výkon.
Obliecť sa.
Vo svojom predchádzajúcom živote takéto veci riešiť nemusel, majiteľ ho totiž nechával furt v rovnakom oblečení.
Oblečenie sa skladalo z bieleho trička a tmavých látkových nohavíc. Jungkook oblečený v čistom a voňavom oblečení znova dostaval záchvaty úzkosti. Prečo mu dali čisté oblečenie, čím si to zaslúžil?
Táto cesta bude ešte dlhá, to si uvedomoval každý v tomto dome.
*****************************
Druhá časť je na svete a ja veľmi dúfam že vás to aspoň trochu oslovilo. Za každú hviezdičku alebo komentár budem len rada.
-Vaša KarmaKi <3
YOU ARE READING
Beštie // BTS// SK
Short Story"Nenávidím bielu. Je tak prázdna, bezmocná, presne ako ja. Slabý a k ničomu. Zato čierna, to je farba mocných a silných, tak prečo nemôžem byť čiernou?" Jeho hlas bol slabý a jeho myšlienky rozhádzané. Slabým pohľadom zavadil o osobu stojacu pred ní...
