"Za každou krásnou vecou je nejaký druh bolesti....."
***************************
"Som rád že si sa konečne rozhodol vyliezť z tej izby." Usmial sa Jin na mladého Jungkooka začal mu nakladať polievku do taniera.
"No to nemyslíš vážne. Tak ja ho odtiaľ musím vytiahnuť hrubou silou a ty chváliš jeho? A čo ja?" rozhorčoval sa Hoseok sediaci za stolom a pohľadom prepálil Jungkooka sediaceho oproti nemu za stolom.
Jungkook sa pri spomienke na to, ako ho musel násilne Hoseok vytiahnuť z izby zahanbene pozrel do zeme.
Bolo to preto, že Jungkook nevyšiel z izby skoro celý týždeň. Nie že by nechcel, ale on čakal na pokyny. Bál sa že keby bez dovolenia vyšiel z izby mohol by ho za to stihnúť trest.
Avšak keby Hoseok prišiel pokojne do jeho izby a oznámil mu že má isť dole, bez najmenších protestov by išiel.
Lenže Hoseok, ako Jungkook už zistil, je celkom výbušný. Rozrazil dvere na izbe a so slovami "a dosť" sa vydal z Jungkookovi.
Jungkook sa samozrejme preľakol a začala sa asi päť minútová naháňačka po izbe až kým ho Hoseok nezdrapil za ruku a neprehodil si ho cez rameno.
"Drž hubu Hoby, nikoho tvoje kňučanie nezaujíma." Zvrčal po ňom Jin a znova sa milo usmial na Jungkooka keď pred neho podával kuraciu polievku. Hoseok sa urazene oprel o stoličku a založil si ruky na hrudi.
"Tak zlatíčko, teraz sa pekne napapaj a môžeš isť naspať do svojej izby." povedal milo Jin.
Jungkook zdvihol k nemu pohlaď a neisto sa na neho pozrel. Naozaj môže jesť za stolom? Polievka vyzerala veľmi lákavo a Jungkook mal naozaj veľký hlad.
Neisto zobral striebornú lyžičku do ruky a pomaly začal jesť. Jin ho len s úsmevom sledoval.
Bol rád keď niekomu chutilo jeho jedlo a podla toho ako to začal do seba Jungkook hádzať mu asi chutilo.
"Vyzeráš a chováš sa ako matka." zasmial sa Hoseok keď Jin pokladal polievku aj pred neho.
"Ak sa ti nepáči môžeš variť a upratovať ty." pretočil očami Jin a lyžičku po Hoseokovi doslova hodil. Hoseok sa len krátko zasmial a pustil sa do jedla.
Jungkook už dojedol a sledoval dvoch chlapcov pred ním ako sa doťahujú. Aj keď bol zavretý v izbe, furt počul ako sa ty dvaja škádlia a doťahujú.
Pri tejto spomienke Jungkooka napadlo, že včera počul neznámi hlas a dosť by ho zaujímalo komu patril. Dom v ktorom teraz býva je obrovský pre troch ľudí.
Zamyslel sa že by sa mohol opýtať. Ale ako položí otázku aby to nevyznelo že vyzvedá? Čo ak sa naštvú na neho?
"M-môžem sa opýtať?" pípol skoro nepočuteľne Jungkook a svoju hlavu sklopil hneď k zemi čakajúc zamietnutie.
Jin a Hoseok okamžite nechali svojej hádky a obidvaja sa na neho prekvapene pozreli.
"Jasne zlatíčko, pýtaj sa." prehovoril Jin po tom čo ho prešiel prvotný šok z toho že chlapec s nimi komunikuje.
"J-ja... ono no... včera tu n-niekto bol....a t-tak ma napadlo že.... býva tu okrom v-vás ešte n-niekto?" vykoktal sa Jungkook zo strachom a napol všetky svaly čakajúc krik.
Jin si najprv musel poskladať otázku v hlave a potom sa jemne zasmial. Jungkook trošku povolil svaly no Jinov smiech ho dostal do rozpakov. Určite sa smial na ňom, vedel že sa to nemal pýtať. Prečo len nemôže držať ústa.
"Býva nás tu sedem. Určite sa zo všetkými stretneš, len teraz sú mimo domu. Včera tu bol akurát Jimin." zasmial sa Jin potešený tým že mladý Jungkook prejavil záujem o komunikáciu.
"Ďakujem" slušne poďakoval Jungkook a pomaly sa vybral do svojej izby kde bol poslaný. Jin s Hoseokom sa za nim ostali len nechápavo pozerať.
"Ale ma pekný zadok" trepol Hoseok úplne od veci. Jin sa na neho znechutene pozrel a rukou mu šľahol pohlavok.
Jin vzal špinavý riad zo stolu a začal ho umývať. Možno to s Jungkookom nebude až také stratené ako si myslel.
---------------------------------------------------------
Tmavú miestnosť osvetľovalo len slabé svetlo postavené na podlhovastom stole, za ktorým sedelo päť osôb.
Starodávna lampa krásne ladila z ťažkému stolu a nábytku naokolo. V krbe horel oheň a príjemne ohrieval miestnosť.
"Čoskoro bude čas by sme uskutočnili náš plán." všetky hlavy sa otočili na osobu sediacu na čele stola.
Hlas patriaci osobe bol nekompromisný a ľadový.
Jimin sa pod tým hlasom otriasol. Nemal rád tieto zasadnutia, omnoho radšej by teraz robil nejakú špinavú robotu.
Pohodil hlavou, lebo jeho čierne vlasy mu padali do oči a pohodlnejšie sa zviezol na stoličke. Za poslednú dobu sa toho stalo veľa a veci sa pomaly ale isto chystali do veľkého finále.
Tento fakt sa mu rozhodne nepáčil. A zrejme nebol sám.
"Je to potrebné? Veď predsa teraz máme všetko čo si môžeme priať. Nechcem ťa spochybňovať no môžeme prísť o všetko." ozvalo sa z od chlapca sediaceho oproti Jiminovy. Jimin s ním súhlasil, no netrúfol by si to povedať nahlas.
Miesto toho aby svojho spoločníka podporil premiestnil svoj pohlaď na svoje malé prsty. Nemal rád svoje telo. Pripadal si tlstý a navyše jeho nízka výška s jeho hnusne bacuľatými prstami ho iritovala.
Hoc sa o seba staral viac než ktokoľvek, už sa zmieril s tým že k svojmu ideálu sa nikdy nedostane.
„Zabudnúť by bolo dobré a nepriateľom odpusti, lenže v tom je práve ten problém. Ja ich nechcem nechať žiť." Jimina opäť prerušil ľadový hlad od hlavy stolu. Nenútene sa tým smerom pozrel aby zočil toho netvora čo im vládne.
Volali ju havran. Pre jej čierne vlasy ako noc samotná a oči modrejšie ako jasné nebo.
Mala ich tak ľadové že keď po niekom strelila pohľadom doslova by ho zabila ak by to bolo možné. Skoro nikdy sa neusmievala.
Vždy sa tvárila rovnako vyrovnane. Hoc by si to Jimin nikdy nepriznal nahlas, toto bola osoba ktorá v ňom prebúdzala rešpekt a strach.
"Navyše teraz máme lepší problém ako váš odmietavý postoj." znova nezaujato preniesla
"Ako iste viete nechala som sem priviesť Jungkooka. On sa stane siedmou beštiou. Váš názor je mi úprimne jedno. Máte na starosti aby ste ho naučili všetko potrebné. Dávam mu ešte chvíľu času nato aby sa oťukal, no ak chceme náš plán rozbehnúť čím skôr, tak sa musíme dať do roboty." Jej ľadové oči prebehli po prítomných za stolom a zastali pri tých Jiminových. Jimina polialo teplo a bol nútený nasucho prehltnúť.
"Kľudne sa opýtaj to čo máš na srdci Jiminie." Jej oči sa zapichli priamo do tých Jiminových a on nedokázal uhnúť pohľadom.
Neznášal keď urobila to čo práve teraz. Vždy vedela že chcel niečo povedať skôr ako sa čo len stihol nadýchnuť.
"Nooo ... eh" nervózne sa pousmial Jimin a poškrabal sa za krkom.
"Nechcem nič hovoriť, ale prečo práve nieto taký ako Jungkook? Vieš čo nám to zaberie práce a času kým ho dáme dokopy?" svoju otázku položil jasne a napäto čakal. Síce vedel že havrana nič takéto nemôže naštvať alebo uraziť ale aj tak sedel celkom napnute.
Jeden kútik jej úst sa dvihol do arogantného úškľabku. "Vieš Jiminie... to čo už raz bolo zlomené a na dne bude robiť všetko preto aby sa tam nedostalo znova. Nemožno ho zlomiť tak ako bol pokiaľ mu dáš dostatočnú silu" jemne prižmúrila oči na Jimina "a keď sme pri tom. Chcem aby si sa tam v najbližšej dobe zastavil."
Jimin len jemne kývol hlavou. Síce sa nedostalo odpovede na jeho všetky otázky, tu základnú pointu pochopil. Rukou si jemne prehrabol čierne vlasy.
Nemohol povedať že by sa netešil na to až si obzrie nový prírastok v rodine.
--------------------------------------
Tretia čas je na svete. Ja viem ide to veľmi pomaly. Avšak na scénu prichádza Jiminie :3 Budem rada za vaše pozitívne ohlasy.
-Vaša KarmaKi <3
YOU ARE READING
Beštie // BTS// SK
Short Story"Nenávidím bielu. Je tak prázdna, bezmocná, presne ako ja. Slabý a k ničomu. Zato čierna, to je farba mocných a silných, tak prečo nemôžem byť čiernou?" Jeho hlas bol slabý a jeho myšlienky rozhádzané. Slabým pohľadom zavadil o osobu stojacu pred ní...
