Hunter (A/B/O) {Larry}

24# ČO sa to tu deje?!

Louis

"Uff......... No vieš Louis...." Začal Alfa rodiny. " Tvoja matka je v nemocnici." povedal z ťažkosťou. " Čo sa stalo?" opýtal sa zarazene Omega. 

"Neboj sa Loui, všetko je v poriadku." začalo dievča, ktoré Louis nepoznal. 
" Kto si?" zvedavo odvrkol brunet. 
" Predsa tvoja sestra." mykla plecami.
"Moja sestra?".......... "Ale ja sestru nemám." namietal. 
" Nemáš sestru...... ty máš sestry." odpovedalo jedno dievča z dvojčat. 
" To musí byť omyl. Moji rodičia ťažko mali mňa. Matka nemohla mať deti, boli radi za to, že som sa im narodil aspoň ja. Nemôžem mať sestry.... pokiaľ nie ste adoptované...." rozmýšľal som na hlas. Čo to trepú?

Jedno z dvojčat sa rozplakalo. Prečo plače? Bože nech prestane revať. Nemôžem sa sústrediť na rozhovor medzi otcom a mnou. Samozrejme to dievča stále plakalo. Otec k nej prišiel a vzal si ju na ruky...... Počkať! Čo to môj otec robí? Nepamätám sa, že mňa by niekedy za môj mizerný život vzal na ruky. To nie je možné! Tak to cudzie dievča má radšej ako svojho vlastného syna?!

Nemohol som sa nich už ani len pozrieť. Pomalým krokom som sa vydal preč z domu. Nik si ma poriadne nevšímal, čo bola výhoda. Nasadol som do auta a na šťastie tam boli kľúče. Naštartoval som auto a rozišiel sa preč z pred domu. Až v tedy sa von z domu vyrútil Harry s jeho strážami. Druhé auto ma prenasledovalo. Ale to mi bolo jedno. Jediné čo ma trápilo, bola moja matka. 

Nemocnica! Kde len môže byť? Snažil som sa riadiť podľa označených značiek. Šoférovať auto pomocou jednej nohy je ťažké, ešte šťastie, že toto auto má automatickú prevodovku a tak mi stačí len jedna noha. 

Som tu. Nemocnica. Zoskupenie viacerých budov vo veľkom areály. Takúto nemocnicu som asi ešte nevidel. Zaparkoval som auto a moji prenasledovatelia tiež. Vystúpil som a zamkol ho. To isté urobili aj oni a rýchlim krokom prišli ku mne. Jeden z nich ma podopieral pri chôdzi a pomaly so mnou kráčali ku hlavnému vchodu na recepciu. Tam sme sa dozvedeli, kde leží. Ale prv, než sme sa dostali k izbe ženy, čo ma porodila, sme si zašli na chirurgiu. Tam mi ranu vyčistili, dali mi pár stehov a  obviazali mi ju. A teraz sme moja matka.  

Výťahom sme sa dostali na miesto určenia. Došli sme približne do polovice chodby a našli izbu číslo 604. Harryho gorilám som povedal, nech čakajú vonku. Bolo čudné, že ma poslúchli, no nesťažoval som sa. Zaklopal som a otvoril dvere. Naskytol sa mi pohľad na zničenú spiacu ženu.

Prišiel som k jej posteli a stoličku, ktorú mala opodiaľ som si prisunul bližšie. Pozeral som sa na ňu v akom pokoji spí. Keby len vedela, že sa na ňu pozerá jej dávno stratený  syn. Kto vie, či si ma pamätá.....

Chytil som jej ruku do tých svojich a jemne ju hladil palcom. Bola tak studená. Čo jej vôbec je? Postavil som sa k jej posteli z prednej strany a zobral si jej databázu, kde doktori píš stav pacienta. Ako som tak čítal, nič dobré som sa nedozvedel. Odložil som dosky a znovu si sadol na stoličku skenujúc jej polomŕtve telo. 

Z premýšľania ma vyrušil........

Ahojte!!! Po mega dlhej dobe sa vám hlásim s novou časťou. Prepáčte, že je krátka a aj za chyby v nej. Ani neviete ako veľmi sa snažím byť aktívna na wattpade, ale je to skoro až nemožné v poslednom ročníku. Kto maturuje, vie.....

Majte sa a Užívajte!!!