More Than Life /SK/

-26-

Mal som ju na dosah, a predsa som od nej bol vzdialený na kilometre.

Hrude sa nám dotýkali. Dychy miešali v jeden, no delila nás priepasť, cez ktorú som sa nedokázal dostať.

Priepasť plná pochybností a strachu, ktorý ma lákal skočiť priamo do nej a nechať si zlámať kosti na jej dne z tvrdej reality.

Pociťoval som úzkosť a pri tom som sa cítil neporaziteľný.

Veľkým skokom som prekonal prekážku a spravil to, o čom ma prosilo celé telo. Každá bunka, každá myšlienka chcela pobozkať dievča uväznené v mojom náručí, akoby to malo byť to posledné, čo vo svojom živote urobím... A pokojne to tak aj mohlo byť.

Chcel som cítiť mäkkosť jej pier.

Chcel som, aby mi bozk oplatila.

Chcel som, no necítil som nič. Absolútne. Akoby bola vzduch.

Odtiahol som sa.

Anna na mňa hľadela so strachom a so slzami stekajúcimi po lícach. Modré oči mala zaplnené slanými slzami a pery, ktoré mi mali oplácať bozky, sa pri každom vzlyku zachveli.

Pohľadom ma zaviedla k jej zápästiam zovretým v mojich dlaniach. Držal som ju tak pevne, až mi obeleli hánky a okolo mojich prstov sa na jej snedej pokožke začala objavovať fialová škvrna.

Strhol som sa a prudko sa posadil na posteli, ktorá nepatrila mne. Zbesilo som sa rozhliadal okolo, snažil som sa spomenúť, kde som zaspal a až keď mi zrak padol na Annu, uvedomil som si, kde som.

"Holden, preboha." vydýchla slová viac sama pre seba, ako pre mňa a doplazila sa ku mne cez posteľ.

Rukami som si zašiel do spotených vlasov a zaťahal za ne. Kolená som zdvihol a pritiahol k sebe, ako zdesený chlapec a nechal sa vtiahnuť Anne do náručia.

"To je v poriadku. Som tu." šepkala dokola to isté.

Hlavu som si zložil do jamky medzi jej ramenom a krkom a ruky jemne ovil okolo jej tela. Potreboval som sa uistiť, či to je naozaj ona. Či to zasa nie je iba môj sen, ktorý sa so mnou zahráva.

Cítil som jej vôňu a jej príjemne chladný dotyk. Počul som jej hlas a bol som si istý, že sa pomedzi slová nederú vzlyky a v jej tvári sa neodrážal strach o seba, ale o mňa.

"Myslela som si, že sa budeš môcť vyspať-"

"Nebola to nočná mora." skočil som jej do reči.

Nebola to nočná mora. Bol to zlý sen. Iba zlý sen, v ktorom som bol ja hlavná postava a plačúca Anna následok mojich činov.

...bola to nočná mora.

"Nepamätám sa na ňu. Zrejme to bol iba zlý sen." dodal som tlmene, pretože moja slová zanikali v jej ramene.

"Prinesiem ti vodu." zamrmlala. "Hneď sa vrátim."

Jej neprítomnosť ma ovalila chladným závanom a ja som bezvládne dopadol do vankúšov. Tričko sa na mňa lepilo, v teplákoch mi bolo neskutočne horko a potreboval som si dať sprchu.

Vyliezol som z postele a nechal za sebou rozhádzanú prikrývku. Potichu som cez chodbu prešiel do dverí oproti izbe a zamkol sa v kúpelni. Annu som počul v kuchyni, ako sa snaží potichu napustiť do pohára trochu vody, no tie zvuky som rýchlo prebil zvukom vody dopadajúcej na dno sprchy.

Pod prútom teplej vody sa mi roztriasol každý sval na tele, ktorý som zatínal a ani som o tom nevedel. Kohútik som otočil na modrú značku a na rozpálenú pokožku mi začali dopadať ľadové kvapky, ktorými som sa snažil zahnať myšlienky ma sen.