More Than Life /SK/

-PROLÓG-

Štetec špinavý od rôznych odtieňov modrej som hodila do zaváraninového pohára naplneného vodou, ktorá ešte pred pár vymytiami bola čistá.

Hotovo.

Po dlhých dňoch práce, som bola konečne hotová. Nad svojim dielom som strávila nespočetne veľa hodín, niektoré som preplakala kvôli nepodarkom, iné maľovala ako o dušu, pretože ma kopla múza.

Vstala som z pianovej stoličky, ktorú som mala pristavenú pri stojane na plátno a do kusu handry som si utrela zamazané ruky. Potrebovala som sa natiahnuť a vyvetrať si z izby výpary z farieb, ktoré mi ju zamorili. Otvorila som okno vo svojej pracovni dokorán a nechala vietor pohrať sa so zvonkohrou visiacou pred ním.

"Už mi povieš, čo to je?"

Pri zvuku jeho hlasu som sa pousmiala. Obrátila som sa k nemu, zadkom som sa oprela o parapetu a zašpinené ruky si prekrížila na hrudi.

On sa opieral o rám dverí, jednu nohu mal voľne prekríženú cez druhú a ruky mal zastrčené vo vreckách teplákových šortiek. Na pomaľované plátno nevidel, bolo otočené ku mne, a toto mal byť moment, kedy mu odhalím to, na čom som tak dlho pracovala.

"Čo by si chcel, aby to bolo?" spýtala som sa, aby som natiahla čas.

"Tvoj nahý portrét," uškrnul sa a ukázal jamky zasadené do líc ako diamanty do kusu kameňa - presne tak som ho kedysi opísala.

Potichu som sa zasmiala. "Tak ťa asi sklamem," odvetila som a kývla hlavou, aby prešiel ku mne. Spravil tak, no nepozrel sa, až pokiaľ sa zadkom neopral o okno priamo vedľa mňa.

Obraz pred nami nezobrazoval nikoho konkrétneho. Ale zobrazoval nás. Dvoch ľudí, navonok rozdielnych, ako kameň a piesok, ako slnko a búrka, ktorí k sebe našli cestu, hoci bola prekliata a ľuďmi zavrhnutá. Obklopený temnotou, no spoločne si našli vlastné slnko, ktoré žiarilo, keď mu to konečne dovolili.

Zodvihla som k nemu zrak. Emócie a všetko, čo som cez farby do obrazu vkladala, sa mu teraz odrážalo v tvári a v smaragdovo zelených očiach, do ktorých som sa pred dlhými mesiacmi zamilovala. Hľadel na obraz, behal po ňom očami, akoby sa snažil identifikovať každú emóciu a priradiť ju k obdobiu, v ktorom sme sa nachádzali - či už spoločne, alebo každý sám. Dlhú chvíľu som ho sledovala, snažila som si tento moment vryť do pamäte, až sa na mňa konečne otočil a nechal ma, aby som mu z tváre zotrela slzu, ktorá sa mu kotúľala po líci.

"Ľúbim ťa."

"Viac ako seba?" odvetila som s úsmevom.

"Viac ako vlastný život."