Spoznal som ju, keď sa smiala.

9.

Tak rýchlo ako som sa potešil, som sa znova aj zachmúril.

Samozrejme to potešenie znamenalo, že v buse sedela aj Laura. To zachmúrenie prišlo potom, ako som si všimol s kým to vlastne sedí.

Bol to ten neznámy idiot, ktorý sa na mňa víťazoslávne usmieval, keď si všimol ako nastupujem.

Keď som popri nich prechádzal, Laura si ma všimla a pozdravila sa mi. Teraz som mal víťazoslávny úsmev na perách ja! Pozdrav som jej oplatil a pobral sa do zadnej časti autobusu.

Na moje nešťastie som si sadol práve za nejaký zamilovaný párik. Aby som nepočul mľaskavé zvuky pridal som zvuk na mobile.

Dal som si to úplne nahlas ale aj tak som ich počul. Potichu som zanadával a zavrel oči.

"Vystupovať mladý pán!"

"Čoooooo," moju otázku prerušilo zívnutie.

"Zaspali ste a nikto vás nezobudil, už sme na poslednej zastávke," oznámil mi šofér autobusu.

"No doritiiii, ..pardón."

"To je v poriadku," zasmial sa šofér, "ale už musíte vystúpiť."

"Áno, už idem, dovidenia."

"Dovidenia aj tebe chlapče a maj pekný deň," uškrnul sa a otvoril mi dvere.

"Pekný už určite nebude," zašomral som si a pozrel na mobil aby som zistil koľko je hodín.

"Kurva!" vybehlo zo mňa. Bolo 7:45. Škola mi začína o ôsmej, čo by bolo ešte celkom v pohode, až nato, že som sa nachádzal na opačnej strane mesta ako bola škola.

Aj keby som letel nedostanem sa tam za štvrť hodinu.

"Došľaka, prvá hodina je fyzika," stále som šomral. Rozbehol som sa smerom do školy a modlil sa, aby pri mne stáli všetci svätí. Bežal som cez cesty, nehľadiac nato, či je červená alebo zelená, autá trúbili ale ja som nezastavil.

Do školy som dobehol 8:10 a pot sa zo mňa lial. 
"Fuj, smrdím ako tchor," neprestával som hundrať.

Zaklopal som na dvere a stisol kľučku. Profesor už sedel na mieste a prekvapene otočil hlavu mojím smerom.

"Ale, ale teraz sa chodí do školy pán Majdán?!"

"Prepáčte, ja som zaspal," potichu som sa ospravedlnil a sadol si na svoje miesto.

"To je v poriadku, vaša smola je, že som vás už stihol zapísať," protivne sa na mňa usmial.

Neodpovedal som, len som kývol hlavou, že rozumiem.

"Tak trieda, mali ste domácu a pán Majdán nám pôjde vysvetliť o čom bola."

Keby ma v tejto chvíli spolužiak neudrel do boku, asi by som začal nadávať na celú triedu.

"Prepáčte pán profesor ale nemám ju spravenú."

"Takže je to za 5?" opýtal sa.

"Čo? Nie, veď som si len zabudol úlohu," odporoval som mu. Zdá sa, že včera som sa mal predsa len pozrieť do tých kníh.

"Dobre, ak sa niekto do konca hodiny rozhodne, že vás zachráni a tú úlohu nám vysvetlí za vás, tak vás nechám na pokoji, ale ak nie (!) 5 vás neminie."

Celú hodinu boli všetci potichu a vrhali na mňa smutné pohľady. Profesor nám zadal cvičenia z pracáku a pozeral sa von oknom.

Asi desať minút pred koncom hodiny sa jedna ruka zdvihla do vzduchu.