22.

902 66 0
                                    

"Neodpovedal si mi," oslovil ho Alex, keď spratávali riady z obeda. Kay len pokrútil hlavou na znamenie, že teraz nie. V kuchyni stále sedel dedko, na kolenách mal Mikeyho. Kay teraz nechcel rozoberať túto tému.

Navyše... Nebol pripravený o tom s Alexom rozprávať. Spravil chybu, keď ho pobozkal. Bola to blbosť. A predsa to bolo také krásne...

"Kedy?" Jednoduchá otázka. Kay však na ňu nepoznal odpoveď. Pokrčil plecami. Alex si povzdychol, no ďalej sa nevypytoval. Kuchyňa sa ponorila do ticha, ktoré občas prerušoval Mikeyho smiech.


"Kay," zastavil ho pri odchode z kuchyne. "No tak, takto to predsa nejde. Snáď neostaneme rozhádaní naveky." Kay stále nepovedal ani pol slova.

"Dnes odchádzam," vyhlásil. Kay zdvihol zrak a zadíval sa do Alexových zelených očí.
"Nebudem tu prekážať, keď sa váš dedko vrátil. Navyše mám aj ja vlastné starosti. Musím sa vrátiť domov a pomáhať mame. Kay..." podišiel k nemu a chytil jeho ruku do tých svojich. Kay si ich skoro vytrhol, no potom sa zarazil a nechal ju ukrytú v Alexových dlaniach.

"Nechcem odísť pohádaný," pokračoval. "Nechcem prísť o kamaráta." Kamarát. To slovo bolelo. Vytiahol svoju ruku z jeho zovretia. Nemohol si pomôcť a spomenul si na ich bozk a na Alexove jemné pery. A vzápätí si spomenul na Jacoba. Bol zo seba zmätený. Koho vlastne chcel?

"Kamaráti?" podával mu ruku Zelenoočko a vytrhol ho tým zo zamyslenia.
"Kamaráti," prisvedčil Kay a podal mu ruku, aj keď si nebol istý, či to dokáže. Brunet sa usmial, objal ho a Kayom prebehla známa hrejivá vlna...

Kiss me againWhere stories live. Discover now