Slnko pomaly zapadlo a James zmorený odchádzal z továrne po malej temnej chodbe. Slabé lúče svetla osvetľovali jeho spotené a špinavé čelo. Vyšiel z chodbičky, prešiel cez kovovú bránu a hneď ho ohlušil hluk dostavníkov, postávajúcih ľudí a štekajúcich psov. Svojimi skromnými hnedými topánkami vstúpil na popraskanú dlažbu námestia rovno pred továrňou, kde pracoval. Rozhliadol sa okolo seba. Nič sa nezmenilo. Stále rovnaké domy, červené tehlové priečelia, vysoké komíny, kúdole dymu padajúce až na chodníky. Vľavo kostol, veľký kríž, široké schody, bohato zdobené dvere chrámu.
James stále rozmýšlal, čo je tým mešťanom prednejšie.
Pokojnou chôdzou prechádzal okolo mestskej studne presne v strede námestia. Videl zbohatlíkov ako do nej hádžu peniaze, len tak, pre štastie. James sa kyslo zatváril, veď z toľkých peňazí, ktoré jednoducho mešťania hádžu do studne on žije každý deň. Odvrátil znechutene oči a zrýchlil chôdzu.Z námestia odbočil do bočnej uličky kde býval, tá už nepôsobila tak reprezentatívne ako námestie.
Ulička bola dlhá, plná tieňov. Po jej bokoch videl skromne vybavené domy. V uličke bol odporný smrad. Bol november a ľudia nemali čím kúriť, spaľovali všetko čo im prišlo pod ruku. James nebol na tom o nič lepšie. V továrni prekladal železo, drel ako kôň a mal ledva na jedlo.Po ceste plnej rozmýšľania sa nakoniec vrátil po dlhom dni domov. Takmer všetci ľudia by pochybovali či sa to domovom dá vôbec nazvať. Malý drevený domček v hromadnej radovej zástavbe. Dom mal dve poschodia a strechu. Vyšiel na prvé poschodie, vstúpil do kuchyne. Po rebríku sa dalo vystúpiť do maminej izby. Hneď oproti maminej izbe býval James aj so svojím malým bratom. Dom bol spustnutý a takmer prázdny, boli tam len postele, malý stolík, lavór, lavička a namiesto dverí visel hrubý záves. Jediné pravé dvere boli tie vchodové.
James bol jediný z rodiny, ktorý mohol pracovať. Otec mu zomrel, mama bola chorá a brat mal len tri roky.
James vyliezol po rebríku za mamou, ktorá ležala v posteli. Sadol si k nej a pozrel sa do jej jasnomodrých očí. Svojou rukou ju jemne pohladil po hnedých vlasoch. Milo sa na ňu usmial, na čele sa jej začali mihotať prvé vrásky. Pravou rukou siahol do vrecka a vytiahol pokrčený plagát na ktorom stálo:
Hľadáme dobrovoľníkov na kolonizáciu nových ostrovov, ako odmenu ponúkame 30 libier.
Mama sa na neho pozrela, po jej tvári sa jej začali kutúľať ligotavé slzy.
,,Mama, ľúbim ťa, urobím pre teba všetko nemusíš sa báť. Poprosil som môj najlepšieho priateľa Edwarda, každé ráno sa tu zastaví a kúpi, čo bude potrebné. Ja sa vrátim." povedal James so smútkom v hlase.Po pár minútovom tichu mama prikývla. James zliezol dolu po rebríku. Zhlboka sa nadýchol a vydýchol, otvoril dvere a bol pripravený vydať sa na cestu.
YOU ARE READING
Ostrov času (Prebieha prepis)
AdventureJames je chudobným, ťažko pracujúcim poddaným mladej kráľovnej Viktórie. Otec mu pred rokmi zomrel a on, ako jediný schopný člen v domácnosti, sa musí postarať o svoju rodinu. Keď však do jeho života vstúpi ponuka vydať sa do neznámych končín, prebá...