James stál na ulici, za chrbtom bol jeho dom, no on sa odmietol otočiť. Vedel, že ak by sa obzrel, neodhodlal by sa odísť od svojej chorej mamy. Do jeho očí sa mu vtláčali slzy a do mysle jej pohľad. Vedel kôli komu túto vec robí, a vie, že musí ísť.
Už dávno bol súmrak. V meste bolo úplné ticho. Jeho kroky smerovali rovno k úradu. Pred sebou mal iba prázdnu nočnú cestu plnú tieňov. Urobil ďalších pár krokov, v tom tichu bolo počuť len šuchot jeho dotrhaných topánok.
Akoby niečo započul. Rýchlo sa otočil za seba, no nič nevidel, všade len tmavé tiene.
,,Ja to teda prežívam." s hlasným výdychom povedal James. Pomaly pokračoval v smere k úradnej budove. Bol však veľmi opatrný, niečo mu nesedelo. Čoraz viac sa do jeho mysle vkrádal nepokoj. Každú chvíľu sa obzeral za seba. Nemohol sa zbaviť toho nepríjemného pocitu, že za ním niekto kráča.
Po dlhej chôdzi tmavým mestom dorazil k svojmu cieľu. Hneď pri vstupe na prvý kamenný schodík pocítil, že späť sa už nevráti. ,,Nádych a výdych, všetko bude v poriadku" povedal si potichu James. Dotkol sa hrubej kovovej kľučky, šiel otvoriť no bolo zavreté. Pozrel sa na oblohu, ešte len svitalo. Kto by tu teraz bol?" V tom napätí stratil pojem o čase.
Chvíľu rozmýšľal, čo ďalej. Vedel, že domov ísť nemôže. Rozhodol sa, že pri budove si tú chvíľu počká. Sadol si na dlažbu, chrbtom sa oprel o chladný múr. Chcel zaspať, no nemohol, tak len pozeral na mesto. Prvé ranné lúče osvetľovali strechy budov a komíny fabrík. Predstavoval si aké to asi bude, plaviť sa po šírom mori okrem toho, že pomôže rodine zažije aj niečo nové, neznáme.
S predstáv ho prebral hlučný škripot dverí. James sa rýchlo postavil na nohy, slnko bolo už o poznanie vyššie a ulica bola plná ľudí a kočov. Zamieril ku dverám, keď vošiel dnu dostal sa do vstupnej haly, kde boli dvaja strážnici. Hala bola väčšia miestnosť s dvoma sklenenými oknami smerujúcimi priamo do cesty, na stenách boli rôzne obrazy v hrubých rámoch, a samozrejme dva kvetináče s kvetmi. Rovno oproti hlavnému vchodu boli aj dvere do zapisovacej miestnosti.
,,Dobrý deň, pane." povedal James. Úradník mu len kývol hlavou nech ide bližšie. ,,Ja-ja by som sa ch-chcel p-prihlásiť na ko-kolonizáciu nových o-ostrovov." Vykoktal zo seba.
,,Si tu dosť neskoro" odvrkol tlstý úradník. "Možno ešte stihneš dobehnúť do prístavu, loď čochvíľa odpláva." Zatváril sa dosť kyslo a podal mu kartičku s kráľovským razítkom a tridsať libier.
,,Ďakujem, zb-zbohom." Rýchlim krokom višiel z budovy. A slnečným mestom bežal domov.
YOU ARE READING
Ostrov času (Prebieha prepis)
AdventureJames je chudobným, ťažko pracujúcim poddaným mladej kráľovnej Viktórie. Otec mu pred rokmi zomrel a on, ako jediný schopný člen v domácnosti, sa musí postarať o svoju rodinu. Keď však do jeho života vstúpi ponuka vydať sa do neznámych končín, prebá...
