Krátke hororové príbehy

Peek a Boo

Bolo 8 hodín večer. Rodičia boli preč, tak som bola vo svojej izbe na poschodí. Sedela som za notebookom.

Ahoj.

Dostala som správu. Neviem, od koho bola.

Kto si?

Odpísala som. Osoba sa nepredstavila, len odpísala:

Chceš si zahrať hru?

Vôbec som tomu nechápala. Myslela som si, že si len moja kamarátka Sarah robí srandu.

Sarah, si to ty? LOL :D

Áno alebo nie?

Anonym sa nedal. Pomyslela som si, že to je možno len nejaký hlúpy žart, tak som odpísala:

Jasné :D

Dobre. Som na ceste k tvojmu domu. Zahráme si Peek a Boo.

Hahahaha :D

Naozaj som sa na tom bavila. Čakala som, kým anonym odpíše. Zatiaľ som zišla dolu do kuchyne, aby som sa napila. Keď som položila plastový pohár späť na linku, začula som zvonku nejaký zvuk, neviem, čo to bolo. So smiechom som pokrútila hlavou a zavrela posuvné sklenené dvere, ktoré viedli von na ulicu. Vyšla som hore do izby. Prekvapila ma správa od anonyma.

Bola si smädná

Nechápala som, kto ma mohol vidieť. Nikto predsa v dome nie je... Alebo áno?

Čo?

Pravidlá hry sú jednoduché. Vydesím ťa, vyhrám.

Končím s týmto prankom. Prestaň!

Potom prišlá správa, ktorá ma prekvapila:

Páčia sa mi tvoje plyšové hračky

Otočila som sa k posteli, kde som mala plyšovú pandu. Nič sa s ňou nedialo.

Volám políciu.

Odpísala som. Potom som znovu počula zvuk, tentokrát to bol silný buchot. Rozhodla som sa ísť sa pozrieť, čo sa deje. Bolo to síce proti mojej vôli, ale... mala som na výber?

Nakukla som spoza rohu steny, ktorá bola tesne pri dverách mojej izby. Znova sa nič nedialo. Všetko bolo tak, ako normálne. Aj tak som však zišla dolu po schodoch ku vchodovým dverám a nakukla cez také to kukátko. Videla som tam nejaké červené svetielko, ktoré sa pohybovalo. Otvorila som dvere a vyšla von. Predo mnou bol uviazaný červený balón. Pomaly som sa k nemu približovala. Keď som od neho bola asi na 5 metrov, zastala som a balón praskol. Zľakla som sa a ruky si priložila na tvár. Keď som sa znovu poobzerala, na zemi som uvidela ležať fotku. Zodvihla som ju a niečo ma na nej v tej chvíli vydesilo. Na fotke som bola odfotená ja, ako držím tú fotku. Pod obrázkom bol nápis ,,Vidím ťa". So strachom som sa poobzerala a potom som utekala dnu.

Vyšla som hore do izby a vytočila políciu. Čakala som, kým telefón začne zvoniť, ale nič sa nedialo. Telefón vôbec nereagoval. Vydesene som si sadla za notebook.

Som tu.
Pozri sa z okna.

Vôbec neviem, čo ma prinútilo k tomu, aby som sa z okna naozaj pozrela. Odtiahla som žalúzie. Vonku stála nejaká postava s tmavými vlasmi a bola oblečená akoby vo veľmi voľnej bielej nočnej košeli. Nerozoznala som, či to bolo malé dievča, alebo dospelý človek.

Nechala si odomknuté dvere.

Ďalšia desivá správa. Aj napriek tomu, že som nechápala, ako môže dotyčná osoba vedieť, že som nechala odomknuté dvere, letela som z izby. Zamkla som dvere a hneď som šla naspäť. Na schodoch som však zase začula nejaký neidentifikovateľný zvuk. Po schodoch som kráčala pomaly a potichu. Keď som sa postavila pred vchod do izby, pod lustrom som uvidela také tie hračky, aké mávajú malé bábätká nad posteľou. Na stolíku vedľa postele bola zase malá bábika s blond vlasmi. Neváhala som a napísala som svojej ďalšej kamarátke Therese.

THERESA, POMôŽ MI!
POMôŽ MI!
ZAVOLAJ POLÍCIU!
Zavolaj políciu
Pomoc
Pomôž mi

Theresa neodpovedala. Nebolo to u nej obvyklé, lebo bola online skoro stále. Potom mi prišla ďalšia správa od anonyma:

Nechala si otvorené posuvné dvere.

Znova som vyletela z izby ako oheň, no tesne pod schodami som sa zarazila. Pri tých bielych posuvných dverách stála rovnaká postava, akú som videla vonku, keď som odtiahla žalúzie. Postava nejako natiahla ruku, už neviem kam. Otočila som sa a vybehla hore schodmi, až som sa skoro strepala. Dvere na izbe som zavrela a skryla som sa za posteľ. Tá bola oproti dverám, takže som mala na dvere dobrý výhľad.

Na posteľ spadla ďalšia bábika. Zhnusene a zároveň vystrašene som ju zhodila na zem. Pritisla som sa bližšie ku stene. Za dverami som počula nejaký škrabot alebo niečo také. Kľučka sa rýchlo mykala a nakoniec sa dvere otvorili. Nikto za nimi nebol. Vydesene som sa pozerala spoza postele. Bolo mi vidieť len oči a vrch hlavy. Odrazu sa svetlo, ktoré svietilo dolu v obývačke a kuchyni zmenilo na červené. Videla som to na bielo namaľovanej stene, ktorá bola oproti mojim dverám. Bola som vydesená. Ľahla som si na zem. Notebook sa vypol. Čakala som, čo sa bude diať ďalej. Želala som si, aby sa táto nočná mora už skončila. Nebolo počuť žiadne zvuky, no aj tak som mala obrovský strach. Stále som zatvárala a otvárala oči. Keď som ich otvorila asi druhýkrát, oproti mne ležala na zemi postava s desivou tvárou. Predpokladám, že to bola postava, ktorú som videla už dvakrát.

Sadla som si a po zadku som sa posúvala k veľkému oknu so žalúziami. Vtedy sa perina na mojej posteli začala hýbať. Vyzeralo to, že pod ňou bola tá postava. O pár sekúnd sa perina predo mnou týčila ako hora. Bála som sa, že spod tej periny vylezie a ublíži mi. Perina však akoby ,,sfučala". Teda, postava pod ňou zmizla a notebook sa znovu zapol. Svetlo na dolnom poschodí bolo znovu a biele a hoci bol šatník otvorený, vyzeralo to, že sa všetko vracia do normálu. Pozrela som sa na správy.

Vydesila som ťa?

Naštvane som odpísala:

CHOĎ DO P***!!!

Schmatla som kľúče od auta a vyšla pred dom. Odomkla som ho, nastúpila a zapla si pás. Vtedy som si všimla, že sa samo od seba zaplo rádio. Pritisla som sa k sedadlu a pozrela som sa do vnútorného spätného zrkadla. Uvidela som tam tú postavu. Naklonila sa ku mne a chytila ma za ruky...