Svetlá svetlušiek.

1.Časť-Stretnutie

Volám sa Hotaru.Som dievča s hnedými krátkymi vlasami a modrými veľkými očami.Poviem vám svoj príbeh,ako som ho stretla.Vtedy som mala len 6 rokov.Začalo to tým,že som ako každý rok išla k dedkovi na prázdniny.
  Býval ďaleko od nás v malej dedinke menom Šinkansen.Chodievala som tam vždycky v lete cez letné prázdniny.
  Toho dňa som sa lúčila s mojou matkou a bežala som na autobusovú zastávku,aby som stihla vlak do Šinkansen.
  Po pár dňoch čo som bola už u dedka.

      Jedného teplého letného dňa som sa stratila v lese horského boha.
  Hovorieva sa o ňom,že tu žijú démoni.Ako som pobehovala po lese a hľadala východ,pohltila ma taká únava,že som
  nebola schopná sa hýbať.Začala som plakať zo strachu a samoty.A vtedy sa on objavil predo mnou.Zakričal na mňa:,,Hej prcku?!"
  lenže ja som nikoho nikde nevidela.Rozhliadala som sa po okolí kto na mňa kričí.Zrazu som uvidela nejakého chlapca s maskou stáť pri strome.
  Mal krásne biele vlasy,tvár mu zakrývala maska,bol strednej výšky,mal oblečené červené tričko s košelou na ktorej boli nejaké kvetiny a
  tmavomodré rifle.
  Chlapec s maskou:,,Prečo pláčeš?" rozbehla som sa k nemu s krikom:,,Človek,som zachránená!" chcela som ho objať,no on sa mi uhol.
  Chlapec:,,Prepáč,si ľudské dieťa, všakže?" Pozrela som sa naňho so zatrknutým pohľadom no on povedal:,,Pokiaľ  sa ma človek dotkne tak ja zmiznem."
  Čudovala som sa tomu pretože som nechápala ako to je možné.
  Ja:,,Ty nie si človek?"
  Chlapec:,,Som niečo,čo žije v tomto lese."
  Zrazu mi prišlo na um",,Takže..si jeden z démonov?"
  No on mi neodpovedal..Chcela som sa ho tak strašne chytiť,tak som to stále skúšala no on sa mi uhýbal.Brala som to ako srandu niečo ako naháňaj ma.
  No on ma treskol palicou po hlave aby som prestala.
  Ja:,,Vážne ty nie si človek..Žiadny človek by takto dieťa nebuchol." s plačúcim hlasom som povedala.
  Chlapec:,,Zmiznutím myslím naprosté vymazanie.Také kúzlo na mňa horský boh dal." zadíval sa hore na modré nebo.
  Pozrel sa znova na mňa a povedal:,,pokiaľ sa mňa nejaký človek dotkne,tak je to môj koniec."
  Bolo mi to strašne ľúto,že som sa pokúšala ho dotknúť aj keď som vedela,že by mohol zmiznúť..Preto som sa mu ospravedlnila.
  No on mi podal palicu,ktorú stále držal v ruke a povedal:,,Tu máš prcku,chyť sa za druhý koniec.Stratila si sa nie? Vyvediem ťa z lesa."
  Tieto slová rozžiarili moje oči a môj úsmev.Bola som šťastná,že mi chce pomôcť.Preto som sa zase rozbehla a s úsmevom na perách a zakričala:,,ďakujem!"
  no on ma znova udrel palicou po hlave.Ako som sa váľala na tráve od bolesti,ospravedlnila som sa znova pretože to sú moje reflexy keď chcem niekoho objať.

  Tak sme kráčali po lesnej cestičke smerom k východu držaní sa každý jednej strany palice.Bolo krásne slnečno a všade bol počuť spekot vtákov.
  Zrazu z ničoho nič som povedala:,,Je to ako ísť na rande!"
  On mi odpovedal:,,Aj keď nie na moc romantické."
  Pozrel sa na mňa a spýtal sa:,,Ty..sa nebojíš?"
  Ja:,,A čoho?"
  Chlapec:,,Ale nič."
   
   Už sme boli pri východe pomaly slnko zapadalo čoraz nižšie.Povedal mi inštrukcie ako výjsť odtiaľto pretože ďalej so mnou nemohol ísť.
  Chlapec:,,Ak odtiaľto pôjdeš rovno,narazíš na horskú cestu.Tak ahoj."
  Dívala som sa naňho ako stojí pri nejakých kamenných doskách a za ním bol jeden veľký rám cez,ktorý sa dalo prejsť.
  Spýtala som sa:,,Budeš tu vždycky? Ak sa sem znova vrátim môžeme sa zas stretnúť?"
  Povedal:,,Toto je les,v ktorom žije horský boh a démoni.Ak vkročíš dovnútra,tak sa stratíš a budeš navždy stratená.Nemala by si sem chodiť.Toto vesničania hovoria,nie?"
  Usmiala som sa pretože som sa chcela znova s ním stretnúť.Predstavila som sa mu:,,Som Takegawa Hotaru.A ty?"
  Zostal sa na mňa dívať a nič nehovoril akoby rozmýšlal nad jeho menom.Už sa pomaly stmievalo preto som zakričala:,,Aj tak sa zajtra vrátim s darčekom ako poďakovanie! Zbohom!"
 
Otočila som sa a začala som utekať. Ako som bežala on zakričal:,,Volám sa Gin." Zastavila som sa a otočila smerom k nemu.No on už bol preč.
       Ako som si kráčala cestou ktorou mi povedal,že mám ísť v diaľke som zbadala môjho dedka,ktorý sa tváril strašne vystrašene a unavene.
  Zakričal:,,Hotaru!"
  Rozbehla som sa smerom k nemu.S naštvaným hlasom povedal:,,Hotaru,ty hus jedna!" a praštil ma po hlave.
  Následne na to mi začal nadávať:,,Čo budeš robiť keď sa sama vydáš do lesa a niečo sa ti stane?!"Rozplakala som   sa a bežala k nemu ho objať.
  Ako sme išli smerom domov držajúc sa za ruky,spýtala som sa:,,Dedko?"
  On:,,Ano?"
  Ja:,,Je pravda,že v tom lese žijú démoni?"
  Odpovedal:,,Les horského boha..kto vie..Aspoň sa to tak hovorí." S udivom a zamyslením pohľadom som ho počúvala ďalej:,,Ako malý som tých démonov chcel vidieť,
  a tak som s kamarátmi chodil do toho lesa často.Aj keď som žiadneho neuvidel,tak sa mi vždy zdalo,že som niečo uvidel kútom oka.Za letních nocí si mohla počuť
  zvuk rieky vychádzajúci z lesa.A keď o tom premýšlam,tak Iwa hovorievala,že s kamarátkami zažila v lese zábavnú slávnosť.Ale neni môžné,aby vesničania robili slavnosť v lese.
  Koho slávnosť to mohla vtedy byť? Tým začali tie bláznivé poviedačky,že sa museli vplížiť na slávnost démonov." a začal sa smiať.
     
  Keď už sme dorazili domov bola noc.Skúšala som zaspať no vôbec sa mi nedalo.Stále som mala v mysli toho záhadného chlapca s maskou.V hlave sa mi opakovalo,čo mi ten chlapec menom Gin hovoril.
  Mala som menšie pochybnosti či tam zajtra ísť alebo nie.No ako som nad tým uvažovala pomaly sa mi zatvárali oči a zaspala som.
           ...P O K R A Č O V A N I E..