sous le ciel de praga {SK shortstory}

i

Naše prvé stretnutie bolo asi tak magické ako ona sama.
To drobné dievča s vlasmi farby dubovej kôry vejúcich vo vetre z nekonečných tunelov metra. Pohľadom obkresľovala šedé mramorové bloky obloženia zástavky Muzeum. Poľahky sa mohla stratiť v náhliacom sa dave, ale nebolo to tak. Jej jemné, priam porcelánové ruky stískali obúchaný prebal knihy s maľbami Alfonsa Muchy a narozdiel od šedých schránok ľudí všade naokolo ju zahaľovali kvety a mozaiky farebných skiel.
Bola ako vystrihnutá z plagátov pre pani Bernhardtovú.
Stál som za ňou a sledoval vlny jej vlasov, keď sa z ampliónu ozval hlas s výzvou, že sa mladá slečna s ružovou blúzkou nemá tak približovať ku trati. Cúvla o dva kroky dozadu, nestihol som som uhnúť a zhodila ma na zem aj so skicárom, ktorý sa pri náraze na špinavú zem roztrhal a papiere z neho vyleteli ako kŕdle vrán.
,,Ach, to je mi veľmi ľúto," povedalo dievča a rýchlo začalo zbierať kresby a skice.
,,To je v poriadku," odvrkol som rýchlo a pomáhal jej zbierať všetku svoju dvojročnú tvorbu, ktorú sa neposedný vietor snažil rozfúkať po celej stanici.
,,Sú nádherné," pošepla sťaby vietor zdvihol do vzduchu labutie páperie a podala mi posledný list zo skicára.
Všetky som poukladal do čierneho obalu a uistil sa, či sú všetky.
,,Ďakujem," poďakoval som slušne a vystrel k nej pravicu ,,som Julo"
Zadívala sa mi do očí a jemne mi stisla dlaň tou svojou.
,,Ja viem, som Hyacinth"
Jej meno mi prišlo naozaj zvláštne, no pochyboval som o zdvorilosti otázok na jeho pôvod.
Oči na mňa však upierala ešte dlhú chvíľu a ja som sa iba s úžasom díval. Tancovali jej v nich farby, modrá s hnedou a zelená a šedá.
Sám ani neviem ako dlho som jej pozeral do očí a sústredil sa na črty jej tváre, jemnú sánku a plné líca zafarbené červenou. Priamka jej obočia pôsobila dojmom, že nad niečím neustále rozmýšľa a jej privreté jahôdkové pery vzbudzovali dojem zasnenia.

Bola nádherná, áno, to bola.

,,Tak zatiaľ Julo," povedala náhle a bez dotyku, s letmým úsmevom sa mi stratila v útrobách šedého vlaku. Moja ruka zostala visieť vo vlhkom vzduchu a potom vystrelila hore, divo kývajúc tej prekrásnej cudzinke. Ešte predlhú chvíľu som sledoval vlak strácajúci sa v čiernom tuneli a keď som si uvedomil, že som zmeškal tri svoje spoje a že znova budem meškať, stisol som skicár a bežal do vlaku.