sous le ciel de praga {SK shortstory}

v

Piate stretnutie si pamätám zo všetkých najmenej. Je to zvláštne, že som dokázal zo svojej mysle dostať ten dokonalý obraz toho dokonalého dievčaťa.
   S doznievajúcim slnkom som sa vybral na metro, presne na tú zastávku, kde som ju prvýkrát stretol. Dav ľudí ma zhltol smerom dolu na eskalátoroch a vyplul až na konci nástupišťa, tam odkiaľ sa  vzduch hnaný vlakovými súpravami vpíja do ľudí ako anilínové farby do toho najjemnejšieho papiera. Šedá súprava plná šedých duší, ale ja som hľadal niečo iné. Mozaiku, dubovú kôru vlasov a tie gulatučké líca ofarbené najjemnejšou červeňou. Nakúkal som do okien súpravy, pohľadmi zavadil o každú prázdnu lavičku aj miesta perónu označené červenými kruhmi. Informačné tabule, schodiská, odpadkové koše, nikde som ju nezazrel. Všade iba šedá masa a šmuhy lemované vlhkým vetrom.
   Chytil som teda slnko za jeden zo zlatavých lúčov a nastúpil do vlaku, skúmajúc tváre cudzincov, vtlačených do svojich sedadiel, dumajúcich, zahĺbených. Ani jeden z nich nepostrehol prítomnosť slnka, nikto sa za mojim spoločníkom neobzrel, nevšimol si tú náhlu zlatú žiaru, ktorá zaplavila ich jemné prešívané kabáty, tak sme si sadli na zem a rátali zástavky. Keď ma slnko zaťahalo za rukáv, vystúpili sme a vybrali sa späť na zemský povrch.
    Od rieky vial príjemný vánok a vinul sa smiech. Dokráčali sme až nad náplavku a keď slnko zbadalo, koľko je hodín, pobozkalo ma na líce a utekalo spať. Osamel som. Ľudia na lodiach zakotvených tesne vedľa seba nahlas oslavovali život. Pili, pofajčovali a trblietali sa  v odraze Vltavy ako Mesiac na vlnách. Kráčal som dlho, v hlave sa mi miesilo snáď milión myšlienok. Stiahol som sa viac do seba a začal sa sústrediť na hluk okolitých lodí, keď zo mňa všetka nádej opadla a ja som si sadol na zvýšenú terasu lode Amália. Prázdny stôl s jednou stoličkou a zapálenou sviečkou, vo váze jeden osirelý karafiát, akoby to tam celú dobu čakalo na mňa.
   Dal som si víno, nechal som si priniesť celú fľašku. Popíjal som a pozoroval plameň mihotajúci sa v nestabilnom vzduchu, ľudí a ich príbehy. Dvojica na rande. Starší pán s deťmi na večeri. Partia mladých báb popíjajúca biele suché. A potom ja a môj karafiát. Premýšľal som, či takto večer ešte niekde nájdem otvorené kvetinárstvo a na um mi zišlo iba to na Hlavním nádraží, pretože bývalo otvorené do neskorého večera. Vedel som to, pretože v mojom portfóliu som mal uložené desiatky skíc mladých džentlemenov čakajúcich na svoje dámy vo večerných hodinách. Ani jednému v ruke nechýbal kvet, to asi určoval vkus dámy. Ruže, orchidei, slnečnice, frézie, pivonky. Pretĺkli sa ich tam desiatky a zakaždým si mysleli, akí sú originálni a romantickí.
Keď som si však uvedomil, že je jedna hodina ráno a na terase okrem mňa a mladého páru nikto nieje, fľaša predomnou prázdna, uznal som, že dnes nieje správny deň nájsť osamelému karafiátu kamaráta. Nechal som mladučkej servírke tringelt a pomaly uberal svoje kroky preč. V hlave mierny útlm, v ústach sucho a chuť vína, svetlá akosi krivo postavené popri ceste. Míňal som prechody pre chodcov, partie opitých a hlučných tínedžerov, akúsi partiu hipisákov som poprosil o cigaretu a oheň a kráčal som ďaľej. Celá ulica, celé mesto, celý svet sa krútil v opojení nápoja bohov a dúfal som, že teraz, v túto chvíľu nájdem lásku svojho života. Mal som chuť niekoho pevne objať a pobozkať a milovať do konca života, i keď som vedel, že je iba jediná, ktorej by som tieto city vedel dať.
   Jediný zostal doma.

Prešiel som sa až do Letenských sadov, sadol som si medzi stromy a prvýkrát sa poriadne zhlboka nadýchol, keď ku mne pribehla postava. Tenká, za ňou vejúce tmavé vlasy. Chytila ma za dlane a obrátila ich na svetlo pouličnej lampy a ja zmätený z jej konania som sa ani neunúval všimnúť si, koho ruky ma teraz hladia po čiarach na dlaniach a po mozoliach, ktoré na nich nechali štetce.
,,Julo. Julo, počúvaj ma. Bež domov. Musíš ísť domov, počuješ? Domov, domov. Tvoj domov nieje tu, je tam, je ťa čaká ten, ktorého tak hľadáš. Rozumieš? Bež domov. Hľadá ťa v každom, koho stretol, on ťa potrebuje. Zoberiem ťa do bytu a sľúb mi, že ráno nasadneš na prvé lietadlo do Madridu."
    Tackavo som vstal a objal ju, tak pevne, ako som ešte nikoho nikdy neobjal. Po lícach sa mi začali kotúľať slzy a z úst sa mi rinuli vzlyky, pripomínajúce ranené zviera. Plakal som v objatí tohto dievčaťa a všetko pochopil. Toto celé, tie svetlá nočnej Prahy aj marihuanový dym, všetky skice mi dali zmysel. Zrazu to celé nebol iba útek, vďaka tým kilometrom a mesiacom odlúčenia som všetko pochopil.
On ma stále čaká.
On ma stále tak veľmi ľúbi.