sous le ciel de praga {SK shortstory}

epilóg

Otvorila mi mama. Zástera s orchideami a orchideová vôňa jej uhľových vlasov ma presvedčili o reálnosti tohto sna. A za ňou padre. V tvári otrhaný, chudší ako som si ho pamätal. A nebol chladný. Zabudol byť krutým. Čakal som ranu keď sa ku mne priblížil.

Odkedy zistil, čo bolo medzi mnou a Dantem, nebral ma ako svojho syna. Vzdal sa ma. A jasne mi ukázal, ako s takými ako som ja zaobchádzajú oni, ,, normálni slušní ľudia"
Teploš, buzerant, teplý, homoš. hombre calido! Pre neho neplnohodnotný. Už viac nie jeho synom. Bol som nechutným, špinavým, nečistým. Hriešnym.

Neviem, či ma viac boleli moje prasknuté rebrá, vykĺbená sánka alebo pohľad mojej ma, bezmocnosť v jej tvári, keď mi podávala ľad na podliatiny okolo očí. Či ma nebolel na tom celom najviac strach, ktorý mala o môj život. Videl som ako cíti každú moju podliatinu na svojom tele a vedel som, ako veľmi jej otec ublížil. 

Namiesto toho ma jeho paže pevne privinuli k jeho telu a hladili po chrbte. Vzlykal. Plakal mi do prepotenej košele.
A ma plakala s ním. A ja som plakal s ma. A s padrem.  Je toto domov?

Dom lemovaný mandarínkovníkmi, dom pod olivovým hájom. Dom so šiestimi oknami a ružovým oleandrom v predzáhradke. A v dome ja, ma a padre, pľačúc si v náručiach, bozkávajúc spotené tváre. Dom s mnou, mamou a padrem sa však zdal viac prázdnejší a opustenejší, ako kedykoľvek predtým. Odstúpil som od ma, utrel jej zo snedých líc slzy a pokynul som, nech si sadne.
,,Dónde has desaparecido querido para nosotros?" (Kam si sa nám vytratil drahý?)
Natiahla ku mne ruky cez stôl a ja som sa dotkol jej jemných končekov prstov. Bola horúca a predsa jej na koži svietili zimomriavky.
,,Estaba en Praga y me fui con primer avión," (bol som v Prahe, odišiel som prvým lietadlom, ktoré odtiaľto odlietalo) , ,,Dante y yo acordamos que sería lo mejor. (Dante a ja sme sa zhodli, že to tak bude najlepšie)

Pozrel som na otca. Bol to muž akoby vytesaný zo skaly- mohutný, s dlhými nohami obrastenými svalmi, so silnými pažami a veľkými, večne horúcimi dlaňami. Tvár mal dobrácku, z veľkej časti skrytú za hustou, miestami prešedivelou bradou. A nad bradou mu svietili tmavé oči pripomínajúce oči dravca, búrlivé ako oceány, okná do všetkých nežností srdca tohto pozoruhodného, mocného muža.
Lenže teraz bol iný. Jeho telom prechádzali vlny akejsi čudnej askézie a vyzeral maličký, keď sa nad ním nakláňala bolesť a utrpenie nášho odlúčenia. Niečo sa v ňom za posledné mesiace zmenilo a tušil som, že to nebolo zrovna málo.

Pretrvával v ňom boj, silný a ukrutný boj. Miloval ma tak, ako len otec môže milovať toho jediného, ktorého jeho žena priviedla na svet, toho s najsvätejším menom, toho najdrahšieho. Videl vo mne seba, jeho  dravá sila a razantná, priama povaha bolo to, čo mi vštepoval popri oberaní olív z dvestoročných stromov rovnako, ako to vštepoval jemu jeho otec. Bol som preňho ako olivovník, strom, ktorému sa venoval a dával mu seba, celého, v tak surovej forme, v akej to len ide. A keď po tých rokoch trpezlivo prečkaných mrazov začal jeho olivový syn rodiť nie olivy, ale marhule, jeho ego utrpelo ťažkú ranu, z ktorej sa len tak ľahko nespamätal a zostal otrasený dlhé roky. Bol som pre neho sklamaním a aj keď bol príliš starostlivý a na mňa príliš naviazaný na to, aby mi to dal poriadne najavo, cítil som to z neho. Cítil celé tie roky.
Miloval ma. Dával mi seba, rozdával sa mi, i keď to neviedlo tam, kam chcel. Pokračoval, podporoval a držal ma ponad všetky priepaste, ktoré mi rástli pod nohami. Zniesli sme sa aj keď sme obaja cítili z toho druhého niečo neisté. Nikdy sme o tom nehovorili. 

A potom ma otec našiel v pevnom objatí s Dantem, mladším nehispánskym chlapcom. V bielom piesku pod modrou skalou sa do seba ponárali dve inak sfarbené mužské telá. A to otca zlomilo. Jeho duša metamorfózovala, zmenšovala sa a vzápätí explodovala, bola chvílu tekutá a potom ňou nepohol ani divý príliv. Pod touto ťažobou každým dňom chradol a vydychoval dušu.

,,Pa, si v poriadku?" opýtal som sa ho.

Padre bol zlomený v drieku. Chúlil sa sám sebe na hrudi, triasol sa. Spomenul som si na jednu skicu od Vincenta van Gogha, tú s dedinčanom s tvárou v dlaniach a lakťami na kolenách. Vyzeral rovnako zdevastovane ako baníci v Borinage, kde Vincent žil a pracoval ako kazateľ. S Vincentom som si spomenul na secesné domy na jednej strane Vltavy, popod ktoré som tak miloval chodiť a ktoré som s takou pasiou skicoval z Malej strany, akoby na tom visel celý môj život. V každom okne tých domov sa skrývala Hyacint, moja drahá múza. Tá, ktorá mi priviedla za ma, za padrem. Za Dantem. Tá, ktorá ma volala domov.

Zavrel som oči. Za zavretými viečkami mi začalo vychádzať slnko. Mozaikovo. Tisíce, milióny drobných skielok sfarbených vo všetkých odtieňoch ružovej, oranžovej a žltej sa mi zlievali pred očami do jedného krásneho celku a hlas v hlave mi pošepol to, čo by som si nebol pomyslel ani v tom najbláznivejšom sne.

Tvoj padre je Hyacinth. On je ten, ktorého tak miluješ a zároveň strácaš v rannej hmle pražských ulíc. On je ten, koho si videl v zrkadle na námestí, pretože nesieš jeho horúcu krv a temperament hodný býka. On je tvojou múzou a volaním po domove. Jesùs, on je tvojím domovom.

Otvoril som oči. A už predomnou nebola žiadna mozajka či oslepujúce svetlá Prahy a Vlatava, pripomínajúca jej vrkoč. Sedel predomnou padre a ma, v objatí nášho bieleho domu pod olivovým hájom prapraprastarého otca. V idyle prímorskej kuchyne sa mi otvorila hlava a ja som už nepočul ženský šepot, ale tlkot srdca v symfónii s cikádami v korunách mandarínkovníkov. A cítil som, že bije úplne v rovnakom rytme, ako naráža azúrový oceán na modré skaly nad ním.

Bol som doma. Prišiel som domov.