sous le ciel de praga {SK shortstory}

iii

Naše tretie stretnutie by som ani nenazval stretnutím.
    Kráčal som ulicami zaliatych hmlou, sťaby rozliatou smotanou. Rozlievala sa smutnými parkami bez detského džavotu a ľudskej vravy, keď sa z druhej strany náhle vyrojila známa postava.
     Jemné, šaty priesvitné ako horský potôčik jej svadobnou čipkou hladili lýtka. Bledé, bosé klenby chodiel sa pri chôdzi snáď ani nedotýkali zeme. Tmavé vlasy mala spletené do vrkoča zaviazaného žltou stuhou a jej jemné dlane nestískali knihu v obúchanom prebale, ale akúsi spleť hnedých, mŕtvych kvetov a listov. Pri každom jej jemnom kroku na zem padali lupene, kedysi hýriace farbami a vábiace nekonečnou vôňou. Akoby za sebou nechávala sneh- uschnutý a smutný sneh kvetov.
   Náhlila sa, vietor jej bil do nádherných očí, bodal ju najostrejšími dýkami všade, kde bozkával jej odhalenú pokožku. Určite ju veľmi pálil, no ona nesklonila hlavu a kráčala stále s hlavou rovnako pevne posadenou na pôvabnom krku.
,,Hyacinth!" zvolal som do studeného vzduchu ktorý ma obklopoval, každú chvíľu si bral  malý obláčik pary z mojich privretých pier.
    Nezaváhala, neotočila sa, stále rovnako rýchlo kráčala do ľadového vetra a mliečnej hmly.

Strácala sa v nej.

    Dal som povel nohám nech ma nesú najrýchlejšie ako je to možné, no ako počula klepot mojich topánok o zarosený chodník, začala kráčať rýchlejšie. Čím viac som sa k nej snažil dostať, tým viac som ju strácal.
     Napokon sa stratila sa v hmle pražských ulíc. Do rúk mi spadla purpurová ruža so zamatovými lupeňmi a zelenou stonkou, ktorá sa aj v prítmí barokového domu leskla ako polnočná obloha.
    A ja som vedel, že ju nevidím naposledy.