Project 21

Kapitola 2

Obliekli ma do čierneho obleku, priliehalo môjmu telu. Bola to pevná látka a na nosenie príjemná. Ťažko by ste ju roztrhli v rukách, no napriek všetkému bola ľahká ako pierko. Po bokoch stehien sa mi niesli dva modré pásy. ,,Za hodinu je tvoj debut. Potom prejdeme k druhej fáze. Vycvičíme si ťa." povedal ku mne jeden z mužov a postavili ma na nohy. ,,Chceš povedať doladíme detaily." Opraví ho druhý muž ktorý si dá dole masku a začne sa vyzliekať z obleku. Pod ním mal čierne nohavice a tričko. Mal hnedé krátke vlasy a tmavé oči. Prešiel okolo muža ktorý mi pomáhal vstať a dal na seba zdravotnícky plášť. Oproti tomu ako som sa cítila predtým bola som teraz schopná chodiť. Stála som na nohách a na nohy mi dali topánky. Teda dal. ,,Môžme vyraziť." ,,Kontroluj jej životné funkcie." hovorili jeden cez druhého a nakoniec muž s hnedými vlasmi vzal do rúk tablet s pri-kývnutím hlavy. ,,Všetko v poriadku." Dali sa do kroku. stála som na mieste keď sa ku mne otočili. ,,No poď." Dala som sa do kroku a kroku no pri východe ma zastavili. Druhý muž si dal dole svoju masku, mal blond vlasy a tmavé oči podobne ako druhý, dal zo seba oblek a tiež si dal plášť. Spravila som krok za druhým ktorý už prechádzal vopred cez dvere keď ma chytil okolo zápästia. ,,Počkaj." povedal s kľudom a okolo krku mi dal niečo ako obojok. Bez akéhokoľvek vodítka, bol kovový a snáď ťažší ako celý môj odev. ,,Pohneš sa odo-mňa či od neho viac ako na päť metrov a tvojím novým telíčkom prejde dosť slušný počet voltov. Neboj sa prežiješ to. Len chvíľku budeš mať pocit že každá tvoja bunka v tele horí." po jeho slovách sa mu na tvári vyčaril úsmev a dal sa do kroku. Dobehla som ho a držala sa ich. respektíve šla medzi nimi.

Šli sme chodbami, a jedna viedla do ďalšej a ďalšej. Bolo to ako mohutné bludisko, či mesto pod zemou, míňali sme niekoľko ľudí no tu sa zdalo že všetko boli vojaci či vedci. Došli sme k výťahu na panely bolo vyše tridsať poschodí. Stlačil dvadsiate piate poschodie.Stáli vedľa mňa ako bodyguardy. Po chvíľke sme vystúpili z výťahu, toto podložie bolo iné ako prízemie kde som bola doteraz. steny tu boli v bielej až béžovej farbe. Ľudia tu boli oblečení i normálne v civile. A každý vyzeral, tak jedinečne. Nemali na sebe plášte a medzi nimi sem tam i ozbrojení. Mlčky som kráčala po och boku a sledovala všetkých naokolo. Na okolo boli i svetelné tabule no keď sme prešli za roh ostala som stáť na mieste ako prikovaná. Boli tam obrovské sklá. naproti ďalšie budovy mohutné biele stavby tak trochu i obrastené nejakou rastlinou. všetky boli prepojené a niektoré i vyššie. A na ich okolí, stromy. Stromy ktoré dočahovali výšku i pol kilometra. Ak nie viac. Niektoré sa týčili tak trochu i nad stavbami. No vonku, nebol nikto aspoň som nikoho nevidela. Pristúpila som k sklu s úžasom ako sa len dalo. Bolo to tvrdé pevné sklo. A kúsok od budovy sa jemne mihal jej plášť bledo zeleného spektra. kto vie pred čím všetkým ich má chrániť. ,,Poď." Sklopila som zrak a spravila dva kroky dozadu. Pričom som sa vybrala za nimi. Poslušne ako otrok.

Kráčali sme cez davy až sme došli k obrovskému oblúku skrz krytý most. Nikde nebol čerstvý vzduch. Ani nebol počuť vtáčí spev. Iba ak by ste stáli v nejakom kúte pri jednom z okien sami kde by nikto nebol. Pri oblúku stáli taktiež stráže, ja som im nazývala ozbrojenými. Je to tak i výstižné no nie? Mali predsa zbrane. Šli sme ďalej. Tu vládla znova o niečo iná atmosféra. v tejto časti mal každý tak nejak na ponáhlo. Vstúpili sme do ďalšieho výťahu. Stlačil šesť. Prešliapla som na mieste. Nevedela som kam idem. A ani kde som. Nič z tohto mi povedané zatiaľ presne nebolo. Po chvíľke sme zastali a jemne ma muž s tabletom sotil pred seba. Ocitla som sa medzi ľuďmi v oblekoch, medzi nimi i ozbrojení a niekoľko doktorov či vedcov. V rukách mnohí držali poháriky s alkoholom či pre istotu len mlčky sledovali. Bolo tam pódium a za ním mohutný stôl ako ľudia sa nám vyhýbali ja kráčala vpred k pódiu, uvidela som že sú medzi nimi skutočne všade stoly, stoličky. Povzdychla som si keď tu mi pomáhal jeden z doktorov ktorý ma doprevádzal vstať na pódium. za ním na stoličke sedela žena ktorú som už videla Amélia. A po jej boku ďalší traja muži a na druhom konci stola žena ktorá pôsobila že už má čo to vypité. No stále pôsobila pôvabne. Muži na sebe mali slávnostné obleky a ženy dlhé šaty. A ako som vedela kto bol vedec a kto doktor. Na oblekoch mali na ramenách znak medicíny, či niečo iné. Avšak pätica za veľkým stolom medzi nimi až žiarila. Ich obleky boli honosnejšie, šaty u dám vyzerali ako skvosty poslednej módy. Za dlhými suknicami obe mali akoby plášť z najjemnejšej látky. A ja? v tomto odeve medzi nimi. Muži ma doviedli do stredu pódia a ja som cítila ako i tí posledný v miestnosti na mňa civeli. Nevedela som kam s očami a nebáť sa šoku asi by som padla k zemi a odplazila sa. ,,Dámy a páni, slečny i lordi. Predstavujeme vám bytosť. Ktorá nám prinesie nový úsvit. Nádej. Zatiaľ bez mena no jej pôvod vám je jasný. Jedná sa o zatiaľ posledný vývoj projektu a jej číslo je 21." Chcela som sa pohnúť no bola som ako zamrznutá, nie za to nemohla technika. Mohla za to moja hlava, telo, ktoré sa pri každom slove otriasalo akoby ním prechádzala ozvena. Ku mne na pódium prišla práve Amélia ktorá sa ujala príhovoru. Vlasy mala vypnuté do copu a na sebe strieborné šaty. Ako som už spomínala s dlhým závojom za nimi. Pristúpila ku mne bez toho aby na mňa pozrela. ,,Je silnejšia. Vydrží mnohé, stabilnejšia a pod rebrom má stopovací čip, môžme neustále sledovať jej životnú aktivitu ako aj pohyb." pousmeje sa a ďalej hovorí, nevnímala som ďalej jej slová, pripadala som si ako nejaký majetok. Zviera ktoré označíte. Do očí sa mi tlačili slzy ktoré som sa snažila potlačiť a po chvíľke ma obaja doktori ktorý tam doniesli brali späť. Nevnímala som cestu späť ani jediné slovo v ušiach mi znel potlesk ktorý sprevádzal celý môj odchod sálou.

Doniesli ma znovu do podzemia. Na jednu už z izieb. Vnímala som len ako sa zamkli dvere zvonka. A všade sa zhaslo.